Harry Potter a Polovičný princ

„Vidím, vidím!“ rýchlo hovoril Ogden.

„Je Slizolinov!“ vrieskal Gaunt. „Patril Salazarovi Slizolinovi! Sme jeho poslední žijúci potomkovia. Čo na to poviete?“

„Pán Gaunt, vaša dcéra!“ vyľakane upozorňoval Ogden, ale Gaunt už Merope pustil. Tackavo sa stiahla do svojho kúta, masírovala si krk a lapala po dychu.

„Tak!“ víťazoslávne zvolal Gaunt, ako keby tým práve dokázal zložitú, ale absolútne nespornú vec. „Nerozprávajte sa s nami, akoby sme boli nejaké blato na topánkach! Pokolenia čistokrvných, všetko čarodejníci – nepochybujem, že vy také niečo nemôžete povedať.“

A odpľul si k Ogdenovým nohám. Morfin sa znova zarehotal. Merope schúlená pri okne s hlavou sklonenou a tvárou skrytou za rovnými vlasmi nevravela nič.

„Pán Gaunt,“ tvrdohlavo trval na svojom Ogden, „obávam sa, že ani vaši predkovia, ani moji nemajú s touto záležitosťou nič spoločné. Som tu kvôli Morfinovi, Morfinovi a tomu muklovi, ktorého včera v noci obťažoval. Podľa istej informácie,“ pozrel na zvitok pergamenu, „Morfin použil na toho mukla kliatbu alebo zaklínadlo a ten sa ihneď vyhádzal bolestivou žihľavkou.“

Morfin sa zasmial.

„Buď ticho, chlapče,“ zavrčal Gaunt po parselsky a Morfin ihneď zmĺkol.

„No a čo, keď to urobil?“ vzdorovito sa vystrel Gaunt. „Určite ste už tomu špinavému muklovi vyčistili tvár aj pamäť…“

„O to tu predsa nejde, pán Gaunt,“ namietal Ogden. „Toto bol nevyprovokovaný útok na bezbranného…“

„Á, len čo som vás zbadal, vedel som, že nadŕžate muklom,“ zaškeril sa Gaunt a znova si odpľul na zem.

„Takto sa nikam nedostaneme,“ rozhodne namietal Ogden. „Z postoja vášho syna mi je jasné, že vôbec svoj čin neľutuje.“ Znova pozrel do pergamenu. „Morfin sa štrnásteho septembra dostaví na výsluch, aby sa zodpovedal z obvinenia, že použil mágiu na mukla, čím dotyčnému spôsobil škodu a bolesť…“

Ogden zmĺkol. Ozvali sa zvončeky a dupot kopýt a cez otvorené okno doletel dnu hlasný smiech. Kľukatá cesta do dediny bola zrejme veľmi blízko mladiny, kde stál dom. Gaunt zmeravel a načúval s vyvalenými očami. Morfin zasyčal a s lačným výrazom otočil tvár za zvukmi. Merope zdvihla hlavu. Harry videl, že tvár má celkom bielu.

„Panebože, aký hrozný pohľad!“ zazvonil dievčenský hlas, cez otvorené okno doliehal tak jasne, akoby dievčina stála v miestnosti vedľa nich. „Tom, nemohol by tvoj otec dať tú chatrč odpratať?“

„Nie je to naše,“ odpovedal hlas mladého muža. „Všetko na druhej strane údolia je naše, ale táto chatrč patrí starému tulákovi Gauntovi a jeho deťom. Syn je úplný šialenec, mala by si počuť, čo sa o ňom hovorí v dedine…“

Dievča sa zasmialo. Cengot a dupot bol čoraz hlasnejší. Morfin chcel vstať z kresla.

„Seď!“ varovne mu prikázal otec v parselčine.

„Tom,“ ozvalo sa dievča znova, teraz ešte zreteľnejšie, lebo bolo zrejme pri dome. „Možno sa mýlim, ale nepribil niekto tamto na dvere hada?“

„Panebože, máš pravdu!“ začudoval sa mužský hlas. „To asi ten syn, hovoril som ti, že to nemá v hlave v poriadku. Nepozeraj na to, Cecilia, miláčik.“

Cengot a dupot kopýt už slabli.

„Miláčik,“ zašepkal Morfin v parselčine, hľadiac na sestru. „Volá ju miláčik. Teba by aj tak nechcel.“

Merope bola taká biela, až si bol Harry istý, že zamdlie.

„To je čo?“ prísne sa spýtal Gaunt tiež v parselčine, hľadiac na syna i na dcéru. „Čo si to povedal, Morfin?“

„Rada sa pozerá na toho mukla,“ prezradil Morfin a zlovestne hľadel na sestru, ktorá sa tvárila zdesene. „Vždy je v záhrade, keď ide okolo, a nakúka naňho cez plot, však? A včera v noci…“

Merope trhane prosebne pokrútila hlavou, ale Morfin bezohľadne pokračoval ďalej. „Vytŕčala sa v okne a čakala, kedy tadiaľto pôjde domov, čo?“

„Vyzerala z okna nejakého mukla?“ potichu sa spýtal Gaunt.

Všetci traja zrejme zabudli na Ogdena, ktorý sa tváril zmätene a rozčúlene, keď znova začali nezrozumiteľne syčať a chrčať.

„Je to pravda?“ desivým tónom sa spýtal Gaunt a urobil zo dva kroky k vyľakanej dievčine. „Moja dcéra – čistokrvný potomok Salazara Slizolina, a šalie za nejakým špinavým muklom?“ Merope horúčkovite krútila hlavou, tisla sa k stene, očividne neschopná vydať hláska.

„Ale ja som ho dostal, otec!“ rehotal sa Morfin. „Dostal som ho, keď išiel okolo, a celý vyhádzaný veru vôbec nevyzeral pekne, čo, Merope?“

„Ty odporná malá hnida, ty špinavá zradkyňa!“ reval Gaunt, prestal sa ovládať a jeho ruky v okamihu stískali dcérino hrdlo.

Harry aj Ogden zároveň zrevali: „Nie!“ Ogden zdvihol prútik a zakričal: „Relacio!“ Gaunta odhodilo dozadu, preč od dcéry, potkol sa na stoličke a spadol na chrbát. Morfin so zúrivým revom vyskočil z kresla a vrhol sa na Ogdena, rozháňajúc sa zakrvaveným nožom, a bez rozmyslu naňho chrlil z prútika zaklínadlá.

Ogden bežal ako o život. Dumbledore naznačil, že by ho mali nasledovať, Harry poslúchol a v ušiach mu zneli Meropine výkriky.