Harry Potter a Polovičný princ

Dupotal po chalupe, varil čaj v obrovskom medenom čajníku a celý čas pritom hundral. Napokon pred nich tresol tri hrnčeky veľké ako vedrá a plné mahagónovohnedého čaju a k tomu tanier svojich kamenných koláčikov. Harry bol taký hladný, že neodolal a hneď si jeden kúsok vzal.

„Hagrid,“ krotko začala Hermiona, keď si sadol k nim a začal čistiť zemiaky tak zúrivo, akoby mu každá hľuza osobne ublížila, „my sme naozaj chceli pokračovať v starostlivosti o magické tvory.“

Hagrid znova silno odfrkol. Harry mal pocit, že niečo z jeho nosa pristálo aj na zemiakoch, a v duchu bol rád, že nezostávajú na večeru.

„Vážne!“ pokračovala Hermiona. „Ale ani jednému z nás sa to nijakovsky nedalo vtesnať do rozvrhu!“

„No jasné,“ povedal Hagrid zase.

Ozvalo sa čudné čľupnutie a všetci sa obzreli: Hermiona ticho zvreskla, Ron vyskočil zo stoličky a ponáhľal sa poza stôl čo najďalej od veľkého suda v kúte, ktorý si všimli až teraz. Bol plný akýchsi velikánskych červíkov, slizkých, bielych a zvíjajúcich sa.

„Čo je to, Hagrid?“ spýtal sa Harry a usiloval sa, aby to vyznelo, akože ho to zaujíma, a nie že sa mu to protiví, ale kamenný koláčik radšej odložil.

„To sú iba obrovské červy.“

„A vyrastú z nich…?“ s obavami sa spýtal Ron.

„Nič z nich nevyrastie,“ povedal Hagrid. „Kŕmim nimi Aragoga.“

A bez varovania sa rozplakal.

„Hagrid!“ zvolala Hermiona, vyskočila a ponáhľala sa okolo stola – dlhšou cestou, aby sa vyhla sudu s červami – a objala ho okolo trasúcich sa pliec. „Čo sa stalo?“

„On…“ pregĺgal Hagrid, z čiernych očí mu tiekli prúdy sĺz a zásterou si ich utieral. „Aragog… myslím, že umiera… v lete ochorel a… a neuzdravuje sa… neviem, čo spravím, jak by… jak by… tak dlho sme boli spolu…“

Hermiona potľapkala Hagrida po pleci a vôbec nevedela, čo povedať. Harry chápal, ako sa cíti. Vedel, že Hagrid obdaroval nebezpečné dračie mláďa plyšovým medvedíkom, videl ho maznavo sa rozprávať s obrovskými škorpiónmi s cuciakmi a žihadlami, pokúšal sa dohovoriť svojmu útočnému polovičnému bratovi obrovi, ale Aragog bola možno jedna z jeho najnepochopiteľnejších záľub v obludách –obrovský hovoriaci pavúk Aragog z rodu acromantúl žil hlboko v Zakázanom lese a pred štyrmi rokmi mu s Ronom ledva unikli.

„Mohli… mohli by sme niečo urobiť?“ spýtala sa Hermiona, nedbajúc na Ronove šialené grimasy a krútenie hlavou.

„Asi nie, Hermiona,“ zadúšal sa Hagrid a pokúšal sa zastaviť príval sĺz. „Vieš, jeho… no Aragogova rodina… začínajú byť dáki čudní… teraz jak je chorý… trochu tvrdohlaví…“

„Áno, spoznali sme ich trochu aj z tej stránky,“ zamrmlal si pre seba Ron.

„… myslím, že momentálne neni bezpečné, aby som chodil blízko ich kolónie,“ dokončil Hagrid a silno sa vysmrkal do zástery a pozrel na nich. „Ale ďakujem, že ste sa ponúkli, Hermiona… moc to pre mňa znamená…“

Vtom sa počiatočná ťaživá atmosféra rozplynula, lebo hoci ani Ron, ani Harry neprejavovali ochotu prikrmovať velikánskymi červami vražedného nenásytného pavúka, Hagrid zrejme bral ako samozrejmosť, že by to radi urobili, a zase bol taký ako kedysi.

„Ja som ždycky vedel, že vám bude velice ťažko nejako ma vopchať do rozvrhu,“ uznal mrzuto a ešte im nalial čaj. „Aj keby ste si vypýtali časovraty…“

„To sme nemohli,“ rýchlo povedala Hermiona. „Na ministerstve sme v lete rozbili celú zásobu časovratov. Bolo to v Dennom Prorokovi.“

„Á, tak teda ste nijako nemohli… mrzí ma, že som… no viete… robil som si starosti o Aragoga… a nevedel som, či keď vás učila profesorka Grumplová…“

Na to všetci traja kategoricky a nepravdivo vyhlásili, že profesorka Grumplová, ktorá niekoľkokrát Hagrida zastupovala, je strašná učiteľka, čo Hagrida už načisto odzbrojilo a vyzeral celkom natešene, keď ich za súmraku vyprevádzal.

„Ja už umieram od hladu,“ vyhlásil Harry, len čo sa za nimi zavreli dvere a potme sa ponáhľali cez opustený areál. Vzdal sa kamenného koláčika, keď na ktoromsi zadnom zube začul zlovestný pukot. „A dnes večer ešte musím sedieť po škole u Snapa. Nemám veľa času na večeru.“

V hrade zbadali, ako sa do Veľkej siene pokúša vojsť Cormac McLaggen. Podarilo sa mu to až na druhý pokus, lebo prvý raz sa odrazil od verají. Ron sa iba natešene zachichotal a ponáhľal sa vojsť do siene za ním, ale Harry chytil Hermionu za ruku a zadržal ju.

„Čo je?“ Hermiona nasadila obranný tón.

„Ak chceš vedieť môj názor,“ šepkal Harry, „McLaggen naozaj vyzerá ako očarovaný. A stál rovno pred tebou.“

Hermiona sa začervenala.

„No tak dobre, urobila som to,“ zašepkala ešte tichšie. „Ale mal si počuť, ako sa vyjadroval o Ronovi a o Ginny! Aj tak je odporný. Videl si, ako reagoval, keď sa nedostal do družstva – predsa by si nechcel mať v tíme niekoho takého, ako je on.“

„Nie,“ pripustil Harry. „Nie, to je asi pravda. Ale nebolo to nečestné, Hermiona? Veď si prefektka, nie?“

„Och, buď už ticho,“ povedala rezolútne a on sa uškrnul.

„Čo tam vy dvaja robíte?“ Ron sa znova zjavil vo dverách a tváril sa podozrievavo.