Harry Potter a Polovičný princ

„Vešať ľudí za členky dolu hlavou?“ pohoršovala sa Hermiona. „Kto venuje svoj čas a energiu vymýšľaniu takých zaklínadiel?“

„Fred s Georgeom,“ pokrčil plecami Ron, „to by sa tak na nich podobalo. A ehm…“

„Môj otec,“ vyhŕkol Harry, ktorý si práve spomenul.

„Čože?“ spýtali sa Ron i Hermiona naraz.

„Toto zaklínadlo použil môj otec. Ja… povedal mi to Lupin.“

To posledné nebola pravda. Harry naozaj videl otca použiť to zaklínadlo na Snapa, ale o tomto výlete do mysľomisy Ronovi a Hermione nikdy nepovedal. Teraz mu však zišla na um úžasná vec. Je možné, že by Polovičný Princ bol…?“

„Možno ho tvoj otec naozaj použil, Harry,“ hovorila si Hermiona svoje, „ale nie je jediný. Ak si náhodou zabudol, použila ho celá skupina ľudí. Dvíhali ľudí do vzduchu, a tí sa v spánku bezmocne vznášali.“

Harry civel na ňu. Hneď mu klesla nálada. Aj on si spomenul, ako sa správali smrťožrúti na Svetovom pohári v metlobale. Ron mu prišiel na pomoc.

„To bolo iné,“ vyhlásil pevne. „Oni ho zneužívali. Harry a jeho tatko sa iba zabávali. Ty toho Princa nemáš rada, Hermiona,“ dodal, prísne na ňu ukazujúc párkom, „iba preto, že je v elixíroch lepší než ty…“

„To s tým nemá nič spoločné,“ ohradila sa Hermiona a líca jej očerveneli. „Iba si myslím, že je veľmi nezodpovedné používať zaklínadlá, keď ani neviete, na čo sú, a prestaňte rozprávať o Princovi, akoby to bol jeho titul. Stavím sa, že je to len nejaká hlúpa prezývka, a mne sa zdá, že to nebol veľmi príjemný človek.“

„Nechápem, ako si na to prišla,“ rozhorčoval sa Harry. „Veď keby bol nádejný smrťožrút, nechválil by sa tým, že je polovičný, nie?“

Už keď to Harry hovoril, uvedomil si, že jeho otec bol čistokrvný, a vytlačil tú myšlienku z hlavy. Tým sa bude zaoberať neskôr…

„Smrťožrúti nemôžu byť všetci čistokrvní, nezostalo dosť čistokrvných čarodejníkov,“ tvrdohlavo pokračovala Herrniona. „Predpokladám, že väčšina z nich sú poloviční, ale predstierajú, že sú čistokrvní. Nenávidia iba tých z čisto muklovských rodín. Boli by celkom radi, keby ste sa k nim pridali vy s Ronom.“

„Mňa by v žiadnom prípade neprijali,“ rozhorčoval sa Ron, pričom mu kúsok párka odletel z vidličky, ktorou teraz šibrinkoval Hermione pred nosom, a zasiahol Ernieho McMillana do hlavy. „Celá moja rodina údajne zradila svoju krv! To smrťožrúti považujú za rovnako zlé ako muklovský pôvod.“

„A mňa by určite prijali s otvoreným náručím,“ uštipačne poznamenal Harry. „Boli by sme najlepší priatelia, no až na jednu maličkosť, keby sa ma nepokúšali zlikvidovať!“

To Rona rozosmialo, ešte aj Hermiona sa zdráhavo pousmiala, a navyše ich odpútal príchod Ginny.

„Hej, Harry, mám ti dať toto.“

Bol to zvitok pergamenu s Harryho menom napísaným známym šikmým úzkym písmom.

„Ďakujem, Ginny, zrejme to bude ďalšia hodina s Dumbledorom!“ povedal Harry Ronovi a Hermione, rozvinul pergamen a rýchlo čítal jeho obsah. V pondelok večeri Odrazu sa cítil ľahký a spokojný. „Nechceš sa v Rokville pridať k nám, Ginny?“ spýtal sa.

„Idem s Deanom, možno sa tam uvidíme,“ odpovedala a zakývala im na rozlúčku.

Filch ako zvyčajne stál pri veľkých dubových dverách a kontroloval mená tých, čo mali povolené vychádzky do Rokvillu. Trvalo mu to dlhšie než zvyčajne, lebo každého kontroloval ešte aj s tým svojím odtajňovacím senzorom, a to trojnásobne.

„Čo na tom záleží, aj keby sme nejaké predmety čiernej mágie prepašovali VON?“ spytoval sa Ron a s obavami si premeriaval dlhý tenký odtajňovací senzor. „Skôr by ste mali kontrolovať, čo prinesieme DNU, nie?“

Za to si vyslúžil ďobnutia senzorom aj do líc, takže krivil tvár ešte vonku na vetre a daždi.

Cesta do Rokvillu nebola ktovieaká príjemná. Harry si okolo brady, nosa a líc omotal šál a to, čo mu trčalo, onedlho zmeravelo a bolelo ho. Cesta do dediny bola plná študentov zohnutých pred štipľavým vetrom. Harry si nejeden raz pomyslel, o čo lepšie im mohlo byť v teplej klubovni, a keď napokon prišli do Rokvillu a videli, že Zonkov obchod so žartovnými predmetmi je zatlčený doskami, Harry to pochopil ako dôkaz, že tento výlet nebude nijaká zábava. Ron rukou v hrubej rukavici ukázal na našťastie otvorené Medové labky a Harry s Hermionou sa vliekli za ním do preplnenej predajne.

„Našťastie,“ striasol sa Ron, keď ich zaplavilo teplo a vôňa karameliek. „Zostaňme tu celé poobedie.“

„Harry, chlapče!“ zaburácalo spoza nich.

„Och, nie,“ zahundral Harry. Všetci traja sa otočili a uvideli profesora Slughorna v obrovskom kožušinovom klobúku a zimníku s golierom z rovnakej kožušiny. Držal veľké vrecúško kandizovaného ananásu a zaberal prinajmenšom štvrtinu miestnosti.

„Harry, už si vymeškal tri moje večere!“ Slughorn ho žoviálne štuchol do hrude. „Takto to nepôjde, chlapče. Ja ťa tam chcem mať. Slečne Grangerovej sa tam nesmierne páči, všakže?“

„Áno,“ bezmocne pritakala Hermiona. „Sú naozaj…“

„Tak prečo neprídeš aj ty, Harry?“ spytoval sa Slughorn.