Harry Potter a Polovičný princ

„Mal som metlobalový tréning, pán profesor,“ vysvetľoval Harry, ktorý naozaj naplánoval tréning vždy, keď mu Slughorn poslal pozvánku ozdobenú fialovou stužkou. Vďaka tejto stratégii sa Ron necítil vylúčený zo spoločnosti a zvyčajne sa aj s Ginny zabávali na tom, keď si predstavili, ako si to tam Hermiona, zavretá s McLaggenom a Zabinim, užíva.

„Po takom usilovnom tréningu očakávam, že vaše družstvo prvý zápas vyhrá,“ povedal Slughorn. „Ale trochu oddychu nikomu neuškodí. A čo takto v pondelok večer? V takomto počasí sa predsa nikomu nebude chcieť trénovať…“

„Nemôžem, pán profesor, mám… sa v ten večer stretnúť s profesorom Dumbledorom.“

„Zase mám smolu!“ dramaticky zvolal Slughorn. „Ach, no dobre… nemôžeš sa mi vyhýbať večne, Harry!“

Veľkolepo im kývol a vykotúľal sa z obchodu, pričom Ronovi venoval asi toľko pozornosti ako vystaveným švábím hrčkám.

„To je neuveriteľné, že si sa zase vyzul z ďalšieho stretnutia,“ krútila hlavou Hermiona. „Aby si vedel, tie večierky nie sú až také zlé… niekedy je to celkom zábava…“ No vtedy zbadala, ako sa tvári Ron. „Och, pozri, majú cukrové brká de luxe… tie vydržia celé hodiny!“

Harry bol rád, že Hermiona zmenila tému, a prejavil o nové mimoriadne veľké brká väčší záujem, než by bolo uňho bežné, no Ron sa naďalej tváril mrzuto, a keď sa ho Hermiona spýtala, kam chce ďalej ísť, iba pokrčil plecami.

„Tak poďme do Troch metiel,“ navrhol Harry. „Bude tam teplo.“

Tváre si znova zababušili šálmi a vyšli z obchodu s cukrovinkami. Po vanilkou prevoňanom teple v Medových labkách im tváre šľahal vietor ostrý ako nože. Na ulici nebolo veľmi rušno, nikto sa nepristavil pozhovárať sa, všetci sa ponáhľali za svojím cieľom. Výnimkou boli dvaja chlapíci kúsok pred nimi, ktorí postávali pred Tromi metlami. Jeden bol vysoký a chudý a Harry musel dobre žmúriť spod okuliarov zmáčaných od dažďa, kým spoznal barmana z Kančej hlavy, druhej rokvillskej krčmy. Len čo Harry, Ron a Hermiona podišli bližšie, barman si povytiahol golier na plášti a odišiel. Nižší muž čosi nemotorne prekladal v náručí a vtedy si Harry uvedomil, kto to je.

„Mundungus!“

Územčistý muž s nohami do O a dlhými strapatými ryšavými vlasmi nadskočil a pustil z ruky starobylý kufor, ktorý sa otvoril a vypadla z neho kopa rôznych vecí, akoby celý výklad z bazára.

„Och, ahoj, Harry,“ pozdravil ho Mundungus Fletcher a absolútne nepresvedčivo sa usiloval správať prirodzene. „Nebudem ťa zdržovať.“

Začal zo zeme zbierať obsah kufra a bolo na ňom vidieť, že by už najradšej zmizol.

„Toto predávaš?“ spýtal sa Harry a sledoval, ako Mundungus náhlivo zbiera rôzne akoby ochytané predmety.

„No, musím si nejako naškrabať na živobytie,“ zamrmlal Mundungus. „Daj mi to!“

Ron sa zohol a zdvihol čosi strieborné.

„Počkaj,“ začal Ron pomaly, „toto mi pripadá akési známe…“

„Ďakujem!“ zavrčal Mundungus a vytrhol Ronovi z ruky čašu a pchal ju zase do kufra. „Tak sa teda všetci majte… AU!“

Harry chytil Mundungusa pod krk a pritisol ho k stene krčmy. Jednou rukou ho pevne držal a druhou vyťahoval prútik.

„Harry!“ zapišťala Hermiona.

„To si potiahol zo Siriusovho domu,“ precedil Harry pomedzi zuby s nosom takmer pritisnutým k Mundungusovej tvári a cítil nepríjemný pach starého tabaku a alkoholu. „Je na tom rodinný erb Blackovcov.“

„Ja… nie… čo?“ chrčal Mundungus a pomaly fialovel.

„To si hneď, len čo zomrel, išiel do domu a vybielil ho?“ vrčal Harry.

„Ja… nie…“

„Daj mi to!“

„Harry, nesmieš!“ vrieskala Hermiona, lebo Mundungus už modrel.

Ozvalo sa tresknutie a Harry cítil, ako mu ruky odleteli od Mundungusovho hrdla. Mundungus, ktorý lapal dych a chrčal, sa chopil príležitosti – PRÁSK! a odmiestnil sa.

Harry nahlas zanadával a zvrtol sa, kam mu zmizol Mundungus.

„VRÁŤ SA, TY ZLODEJ!“

„To nemá zmysel, Harry!“

Sčista-jasna sa tam zjavila Tonksová, myšacie vlasy mala mokré od snehu.

„Mundungus už bude teraz zrejme v Londýne. Nemá zmysel kričať.“

„Ukradol Siriusove veci. Ukradol ich!“

„Áno, no aj tak by si nemal stáť tu na zime,“ zdalo sa, že informácia o krádeži Tonksovú ani najmenej neznepokojila.

Hľadela za nimi, kým nevošli cez dvere k Trom metlám. Len čo boli dnu, Harry vybuchol: „Kradol Siriusove veci!“

„Viem, Harry, ale, prosím ťa, nekrič, ľudia sa na nás pozerajú,“ šepkala Hermiona. „Choď si sadnúť, prinesiem ti niečo na pitie.“

Harry ešte stále soptil, keď sa Hermiona vrátila k stolu s tromi fľaškami ďatelinového piva.

„To rád nedokáže Mundungusa kontrolovať?“ zúrivým šeptom sa Harry spytoval tých dvoch. „Nemôžu mu aspoň zabrániť, aby kradol všetko, čo nie je priklincované, keď je v hlavnom stane?“

„Psst!“ zúfalo ho tíšila Hermiona a obzerala sa, či ich niekto nepočul. Vedľa sedeli dvaja mágovia, ktorí si s veľkým záujmom obzerali Harryho, a neďaleko sa o stĺp opieral Zabini. „Harry, aj ja by som bola nahnevaná. Viem, že kradne tvoje veci…“

Harrymu zabehlo ďatelinové pivo. Zabudol, že dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí patrí jemu.

„Áno, sú to moje veci. Už mi je jasné, prečo sa netešil, keď ma uvidel. Poviem Dumbledorovi, čo sa deje. Iba on vie Mundungusa vyľakať.“