Harry Potter a Polovičný princ

Harry sa prizrel lepšie a vybuchol smiechom. Na retiazke viseli veľké zlaté písmená: Môj miláčik.

„Pekné,“ komentoval, „prudko elegantné. Rozhodne by si sa s tým mal ukazovať pred Fredom a Georgeom.“

„Ak im to povieš,“ Ron schoval retiazku pod vankúš, „ja ťa… ja ťa… ja ťa…“

„Zakokceš ma?“ vyškieral sa Harry. „Myslíš, že by som to urobil?“

„Ako asi prišla na to, že by sa mi mohlo páčiť niečo také?“ hodil Ron len tak do vzduchu otázku a tváril sa dosť šokovane.

„Tak uvažuj,“ začal analyzovať Harry. „Nevykĺzlo ti náhodou, že by si sa rád ukazoval na verejnosti s retiazkou okolo krku a príveskom so slovami Môj miláčik?“

„No… my sa veľmi nerozprávame,“ priznal sa Ron. „Je to prevažne…“

„… bozkávanie,“ dokončil Harry.

„No áno,“ pripustil Ron. Chvíľu váhal a potom sa spýtal: „Hermiona naozaj chodí s McLaggenom?“

„Neviem,“ zvraštil Harry obočie. „Boli síce spolu na Slughornovom večierku, ale myslím, že to nedopadlo až tak dobre.“

Ron vyzeral trochu veselšie a ďalej lovil v pančuche.

Medzi Harryho darčekmi nechýbal sveter vpredu vyzdobený ohnivou strelou, vlastnoručné dielo pani Weasleyovej, ďalej tam bola veľká škatuľa výrobkov z Veselých výmyslov Weasleyovcov od dvojčiat a vlhký, plesňou páchnuci balíček, na ktorom bolo napísané: Pánovi od Kreachera.

Harry naň civel. „Myslíš, že je bezpečné ho otvoriť?“ spýtal sa.

„Nemalo by to byť nič nebezpečné, lebo ministerstvo stále kontroluje našu poštu,“ odvetil Ron, hoci aj on na balíček hľadel s podozrením.

„Ja som Kreacherovi nedal nič! Je zvykom dávať svojim domácim škriatkom darčeky?“ spýtal sa Harry a opatrne štuchal do balíčka.

„Hermiona by to urobila,“ pokrčil plecami Ron. „Ale počkaj s výčitkami svedomia, kým neuvidíme, čo je v ňom.“

Vzápätí Harry nahlas vykríkol a vyskočil zo skladacej postele. V balíčku sa hmýrili stovky červíkov.

„Milé,“ Ron sa váľal od smiechu. „Veľmi pozorné.“

„Radšej červíky ako ten náhrdelník,“ poznamenal Harry, načo Ron ihneď zvážnel.

Keď zasadli k vianočnému obedu, všetci mali na sebe nové svetre okrem Fleur (ako vysvitlo, pani Weasleyová nechcela na ňu mrhať prácou) a pani Weasleyová nový, ligotavý čarodejnícky klobúk polnočnej modrej farby, akoby posiaty drobnými diamantmi, a prekrásny ručne tepaný zlatý náhrdelník.

„To som dostala od Freda a Georgea! Nie sú krásne?“

„Teraz, keď si ponožky perieme sami, mama, si ťa vieme oceniť viac,“ vyhlásil George, sebavedome mávajúc rukou. „Dáte si paštrnák, Remus?“

„Harry, máš vo vlasoch červíka,“ veselo ho upozornila Ginny a naklonila sa ponad stôl, aby mu ho vybrala. Harry ihneď pocítil na krku zimomriavky, ktoré vôbec nesúviseli s červíkom. „Strhašné!“ afektovane sa striasla Fleur.

„Veru áno,“ povedal Ron. „Dáš si omáčku, Fleur?“

V snahe obslúžiť ju prevrhol misku s omáčkou, ale Bill mávol prútikom a omáčka preletela vzduchom a poslušne sa vrátila do omáčnika.

„Si rhovnako hrhozný ako tá Tonksová,“ povedala Fleur Ronovi po vďačnom bozku, ktorý uštedrila Billovi. „Vždy všetko prhevrháti…“

„Pozvala som drahú Tonksovú na dnes k nám,“ oznámila pani Weasleyová, nezvyčajne prudko položila na stôl mrkvu a zamračila sa na Fleur. „No nepríde. Hovoril si s ňou v poslednom čase, Remus?“

„Nie, s nikým som nebol v spojení,“ odvetil Lupin. „Ale Tonksová môže ísť k svojej rodine, nie?“

„Hmmm, možno,“ súhlasila pani Weasleyová. „Ale mala som dojem, že chce tráviť Vianoce sama.“

Nahnevane pozrela na Lupina, akoby on bol na vine, že bude mať za nevestu Fleur a nie Tonksovú, no keď Harry pozrel na Fleur, ktorá práve vlastnoručne vkladala Billovi do úst vidličku s kúskom morčaciny, pomyslel si, že pani Weasleyová bojuje dávno prehratý boj. Pripomenulo mu to však otázku súvisiacu s Tonksovou. A koho lepšieho by sa mal na to spýtať, ak nie Lupina, človeka, ktorý vie o Patronusoch všetko?

„Tonksovej Patronus zmenil podobu,“ povedal mu. „Aspoň Snape to tvrdil. Nevedel som, že sa také niečo môže stať. Prečo sa môže Patronus zmeniť?“

Lupin tentoraz prežúval sústo dlhšie, prehltol a až potom pomaly odpovedal: „Niekedy… po veľkom šoku… citovom zlome…“

„Vyzeral veľký a mal štyri nohy,“ povedal Harry, ktorému náhle zišlo čosi na um a stíšil hlas. „Hej… nemohol to byť…?“

„Artur!“ zvolala odrazu pani Weasleyová. Vstala zo stoličky, pritisla si ruku na prsia a hľadela cez kuchynské okno von. „Artur… to je Percy!“

„Čo?“

Pán Weasley sa otočil. Všetci rýchlo pozreli do okna. Ginny vstala, aby videla lepšie. Po zasneženom dvore naozaj kráčal Percy Weasley a okuliare s rohovinovým rámom sa mu leskli na slnku. Nebol však sám.

„Artur, je s ním… je s ním minister!“

Za Percym kráčal muž, ktorého Harry poznal z Denného Proroka, trochu kríval a hrivu šedivejúcich vlasov a čierny plášť mal posypané snehom. Kým niekto stihol niečo povedať, kým si pán a ostatní Weasleyovci stihli vymeniť ohromené pohľady, zadné dvere sa otvorili a stál v nich Percy.

Na chvíľu zavládlo nepríjemné ticho. Potom Percy dosť meravo povedal: „Veselé Vianoce, mama!“

„Och, Percy!“ zvolala pani Weasleyová a vrhla sa k nemu.