Harry Potter a Polovičný princ

Rufus Scrimgeour zastal vo dverách, opieral sa o vychádzkovú palicu a usmieval sa na tú láskyplnú scénu.

„Musíte nám odpustiť, že sme sem tak vtrhli,“ ospravedlňoval sa, keď pani Weasleyová pozrela naňho, usmievala sa a utierala si oči. „Boli sme s Percym nablízku – viete, pracovne – a nemohol odolať, aby sem nezaskočil a všetkých vás nenavštívil.“

No Percy dosiaľ ani nenaznačil, že by sa chcel pozdraviť s niekým iným z rodiny. Stál tam vystretý ako kutáč, tváril sa rozpačito a hľadel všetkým ponad hlavy. Pán Weasley, Fred a George naňho pozerali s kamennými tvárami.

„Sadnite si, prosím, pán minister!“ ponúkla pani Weasleyová Scrimgeourovi stoličku, nervózne si naprávajúc klobúk. „Dáte si trochu porčacinky alebo muding… och, prepáčte, chcela som povedať…“

„Nie, nie, drahá Molly,“ odmietol Scrimgeour. Harrymu bolo jasné, že sa na jej meno Percyho spýtal predtým, než vošli do domu. „Nechcem vás rušiť, ani by som tu nebol, keby vás Percy tak veľmi nechcel vidieť…“

„Och, Percy!“ so slzami v očiach hovorila pani Weasleyová a načahovala sa, aby ho pobozkala.

„… zaskočili sme iba na päť minút, takže ja sa poprechádzam po dvore, kým sa porozprávate s Percym. Nie, nie, ubezpečujem vás, že vás nechcem rušiť. No keby sa našiel niekto ochotný, kto mi ukáže vašu prekrásnu záhradu… á, tamten mladý muž dojedol, nemohol by ísť so mnou na prechádzku?“

Atmosféra pri stole sa badateľne zmenila. Všetci preniesli pohľad zo Scrimgeoura na Harryho. Scrimgeourovo predstieranie, že nepozná Harryho meno, nikoho nepresvedčilo ani sa im to nezdalo vhodné, že by práve on mal sprevádzať ministra po záhrade. A Ginny, Fleur a George mali tiež Prázdne taniere.

„Áno, pravdaže,“ ozval sa Harry v tom tichu.

Neoklamali ho Scrimgeourove rečičky, že boli práve nablízku a Percy zatúžil pozdraviť rodinu. Toto je pravý dôvod – Scrimgeour chce hovoriť s Harrym osamote.

„To je v poriadku,“ povedal potichu Lupinovi, keď prechádzal popri ňom, lebo ten už napoly vstal zo stoličky. „V poriadku,“ dodal, pán Weasley totiž otvoril ústa a chcel niečo povedať.

„Výborne!“ Scrimgeour odstúpil, aby Harry mohol vyjsť pred ním. „Iba sa prejdeme po záhrade a hneď s Percym pôjdeme. Len pokračujte,“ usmial sa na ostatných.

Harry kráčal cez dvor k zarastenej, snehom prikrytej weasleyovskej záhrade a Scrimgeour trochu krivkal popri ňom. Harry vedel, že viedol kanceláriu aurorov, bolo vidieť, že je húževnatý a v bojoch ostrieľaný, celkom iný ako tučný Fudge so svojím klobúkom.

„Pôvabné, pôvabné,“ opakoval Scrimgeour, zastal pri plote a hľadel na zasnežený trávnik a neidentifikovateľné rastliny.

Harry mlčal. Videl, že Scrimgeour ho sleduje.

„Už dávno som sa s vami chcel stretnúť,“ začal minister po odmlke. „Vedeli ste to?“

„Nie,“ pravdivo odpovedal Harry.

„Ó, áno, veľmi dlho. No Dumbledore vás veľmi chránil,“ povedal Scrimgeour. „Je to prirodzené, celkom prirodzené vzhľadom na to, čo ste prežili… najmä po tom, čo sa stalo na ministerstve…“

Čakal, že Harry niečo povie, ale Harry mu neurobil tú radosť, nuž pokračoval. „Dúfal som, že po nástupe do funkcie ministra budem mať príležitosť porozprávať sa s vami, ale Dumbledore, čo je absolútne pochopiteľné, tomu zabránil.“

Harry stále nevravel nič a čakal.

„Tie chýry, čo sa šíria!“ hovoril Scrimgeour. „No, pravdaže, obaja vieme, aké sú tie historky prekrútené… všetko to šepkanie o proroctve… o tom, že vy ste vyvolený…“

Konečne sa Scrimgeour dopracúva k pravej príčine svojho príchodu, pomyslel si Harry.

„… predpokladám, že Dumbledore sa s vami o tom rozprával?“

Harry uvažoval, či má klamať, alebo nie. Pozeral na malé odtlačky nôh záhradných trpaslíkov na kvetinových záhonoch a rozryté miesto, kde Fred chytil trpaslíka, ktorý teraz v tylovej sukničke zdobil vianočný stromček. Napokon sa rozhodol pre pravdu… alebo aspoň jej časť.

„Áno, hovorili sme o tom.“

„Hovorili, hovorili…“ Harry kútikom oka sledoval, ako Scrimgeour predstiera, že ho veľmi zaujíma trpaslík, ktorý práve vystrčil hlávku zo zamrznutého rododendronu, ale pritom prižmúrenými očami hľadí naňho. „A čo vám Dumbledore povedal, Harry?“

„Prepáčte, ale to je naša súkromná vec,“ odpovedal Harry.

Usiloval sa hovoriť to tak príjemne a nenútene, ako len vedel, a Scrimgeourov tón bol tiež ľahký a priateľský: „Och, pravdaže. Ak je to otázka dôvery, nechcem, aby ste niečo prezradili… nie, nie… a, mimochodom, záleží na tom, či ste vyvolený, alebo nie?“

Harry musel nad tým chvíľu uvažovať, kým odpovedal.

„Naozaj neviem, ako to myslíte, pán minister.“

„No, pravdaže, pre vás to má iste veľký význam,“ zasmial sa Scrimgeour. „Ale pre celé čarodejnícke spoločenstvo… ide o to chápanie, však? Dôležité je, čo si ľudia myslia.“

Harry nepovedal nič. Zdalo sa mu, že sa mu už črtá, kam mieria, ale nehodí Scrimgeourovi pomocné lano. Trpaslík obkopával pod rododendronom korene a hľadal červíky. Harry z neho nespúšťal oči.