Harry Potter a Polovičný princ

Znelo to trochu zatrpknuto a možno si to uvedomil, lebo sa usmial srdečnejšie a pokračoval: „Nesťažujem sa, je to potrebná práca a kto by ju mohol robiť lepšie než ja? Bolo však ťažké získať si ich dôveru. Vieš, je na mne vidieť, že som sa pokúšal žiť medzi čarodejníkmi, zatiaľ čo oni sa normálnej spoločnosti vyhýbajú a žijú na okraji, kradnú – a niekedy zabíjajú – aby sa nasýtili.“

„Ako to, že sa im zapáčil Voldemort?“

„Myslia si, že pod jeho vládou sa im bude žiť lepšie,“ vysvetľoval Lupin. „A je ťažké škriepiť sa s Greybackom…“

„Kto je Greyback?“

„Nepočul si o ňom?“ Lupin kŕčovite zovrel ruky. „Fenrir Greyback je asi najbeštiálnejší vlkolak dnešných čias. Jeho životným poslaním je pohrýzť a nakaziť čo najviac ľudí. Chce tak získať armádu vlkolakov, aby premohla čarodejníkov. Voldemort mu za jeho služby sľúbil korisť. Greyback sa špecializuje na deti… uhryzni ich za mlada, hovorí, zober ich od rodičov a vychovaj tak, aby sa naučili nenávidieť čarodejníkov. Voldemort sa vyhráža, že ho pustí na ľudských synov a dcéry, a takáto hrozba zvyčajne pôsobí.“

Lupin zmĺkol a potom dodal: „To Greyback ma pohrýzol.“

„Čože?“ zvolal ohromený Harry. „V… detstve?“

„Áno. Môj otec ho urazil. Dlho som nevedel, ktorý vlkolak ma napadol, dokonca som ho ľutoval, myslel som si, že sa neovládol, keďže viem, aké to je premieňať sa. No Greyback nie je taký. Za splnu sa premiestni k obetiam, aby bol nablízku a mohol zaútočiť. Všetko si to plánuje. A jeho Voldemort využíva ako vodcu vlkolakov. Nemôžem tvrdiť, že moje logické argumenty majú väčší účinok ako Greybackovo tvrdenie, že vlkolaci si zasluhujú krv a majú sa mstiť na normálnych ľuďoch.“

„Ale vy ste normálny!“ rozhorčoval sa Harry. „Máte len… Problém…“

Lupin sa rozosmial.

„Niekedy mi veľmi pripomínaš Jamesa. On tomu v spoločnosti hovoril tvoj huňatý malý problém. Mnohí ľudia si mysleli, že mám nejakého nevychovaného králika.“

So slovami vďaky prijal od pána Weasleyho pohárik vaječného koňaku a vyzeral trochu veselšie. Harryho medzitým zaplavila vlna vzrušenia – zmienka o otcovi mu pripomenula, prečo sa tešil na stretnutie s Lupinom a čo sa ho chcel spýtať.

„Nepočuli ste o niekom, kto si hovoril Polovičný Princ?“

„Polovičný čo?“

„Princ,“ zopakoval Harry a pozorne sledoval, či neuvidí nejaký záblesk poznania.

„Nijakí čarodejnícki princovia neexistujú,“ usmieval sa Lupin. „Chceš prijať ten titul? Myslel som si, že ti stačí byť vyvolený.“

„So mnou to nemá nič spoločné!“ ohradil sa Harry dotknuto. „Polovičný Princ je niekto, kto chodil do Rokfortu. Mám po ňom starú učebnicu elixírov. Popísal ju zaklínadlami. Zaklínadlami, ktoré vymyslel. Jedno z nich bolo levicorpus…“

„Och, to bolo za mojich čias na Rokforte veľmi populárne,“ spomínal Lupin. „V piatom ročníku sa človek ani len nepohol bez toho, aby ho niekto nezavesil za členky.“

„Používal ho môj otec,“ povedal Harry. „Videl som to v mysľomise, použil ho na Snapa.“

Usiloval sa, aby to znelo ľahostajne, akoby to bola len bezvýznamná poznámka, ale nebol si istý, či dosiahol ten správny efekt. Lupinov úsmev bol až priveľmi chápavý.

„Áno, ale nebol jediný. Ako hovorím, bolo veľmi populárne… vieš, ako to býva so zaklínadlami…“

„Ale zdá sa, akoby ho vymysleli v čase, keď ste chodili do školy vy,“ naliehal Harry.

„Nie. Nemuseli,“ namietal Lupin. „Kliatby prichádzajú do módy a vychádzajú z módy ako všetko ostatné.“ Pozrel Harrymu do tváre a potom potichu dodal: „James bol čistokrvný, Harry, a čestné slovo, že od nás nikdy nechcel, aby sme ho volali Princ.“

Harry prestal predstierať a spytoval sa: „A nebol to Sirius? Alebo vy?“

„Určite nie.“

Harry hľadel do ohňa: „Iba som si myslel… veľmi mi pomáhal na hodinách elixírov… ten Princ.“

„Aká stará je tá kniha, Harry?“

„Neviem, nezisťoval som to.“

„Možno by to bola stopa, zistil by si, kedy chodil ten Princ do Rokfortu,“ povedal Lupin.

Vtedy sa Fleur rozhodla napodobniť Celestinin Kotlík plný horúcej lásky, čo všetci pochopili ako pokyn ísť spať, najmä keď videli, ako sa tvári pani Weasleyová. Harry s Ronom vyšli až do podkrovia, kde mal Harry pripravenú rozkladaciu posteľ.

Ron zaspal takmer ihneď, ale Harry sa ešte hrabal v kufri a vytiahol Prípravu elixírov pre pokročilých a až potom si ľahol do postele. Prevracal stránky a napokon našiel dátum vydania knihy celkom vpredu. Mala skoro päťdesiat rokov. Ani jeho otec, ani otcovi priatelia pred päťdesiatimi rokmi do Rokfortu nechodili. Sklamaný hodil knihu naspäť do kufra, zhasol lampu, pretočil sa nabok a myslel na vlkolakov a Snapa, Stana Shunpika a Polovičného Princa a napokon upadol do nepokojného spánku plného zakrádajúcich sa tieňov a výkrikov uhryznutých detí…

„To určite myslela ako žart…“

Harry sa náhle zobudil a konca svojej postele našiel plnú pančuchu darčekov. Nasadil si okuliare a obzeral sa – malé okienko bolo takmer celkom zasypané snehom a na posteli pred ním sedel Ron a prezeral si akúsi hrubú zlatú retiazku.

„Čo je to?“ spýtal sa Harry.

„To je od Lavender,“ znechutene hompáľal reťazou. „Hádam si len nemyslí, že by som niekedy nosil…“