Harry Potter a Polovičný princ

Hermiona bodro mávala prútikom nad kotlíkom. Nanešťastie nemohli opakovať jej kúzla, pretože už tak dobre ovládala neverbálne zaklínadlá, že nemusela hovoriť nahlas. Ernie Macmillan si však nad kotlíkom hundral: „Specialis revelio!“, čo znelo pôsobivo, a tak ho Harry s Ronom rýchlo napodobnili.

Harrymu trvalo iba päť minút, kým si uvedomil, že jeho povesť najlepšieho výrobcu elixírov v triede sa rúca. Slughorn pri prvej obchôdzke s nádejou pozrel do jeho kotlíka pripravený zvyčajne natešene zhíknuť. No namiesto toho sa rýchlo odtiahol a kašľal, omráčený pachom pokazených vajec. Hermiona sa už samoľúbejšie tváriť ani nemohla. Nemohla zniesť, že ju Harry na každej hodine elixírov prekonal. Teraz prelievala záhadne oddelené prísady svojho jedu do rôznych krištáľových ampuliek. Harry sa sklonil nad knihu Polovičného Princa skôr preto, aby sa nemusel na to dívať a rozčuľovať, než z nejakého iného dôvodu, a zbytočne prudko obrátil niekoľko strán.

A tam to bolo, načmárané krížom cez zoznam protilátok.

Iba im strč do krku bezoár.

Harry chvíľu hľadel na tie slová. Nepočul už kedysi o bezoároch? Nespomínal ich Snape na celkom prvej hodine elixírov? „Kameň zo žalúdka kozy vás uchráni pred väčšinou jedov.“

Nebolo to síce riešenie Golpalottovho problému a keby ich dosiaľ učil Snape, Harry by sa to neodvážil urobiť, ale tu to bola chvíľa na zúfalé kroky. Ponáhľal sa ku skrini so zásobami a prehrabával sa v nej, odkladajúc nabok rohy jednorožcov a zväzky sušených bylín, až kým celkom vzadu nenašiel malú kartónovú škatuľku, na ktorej bolo načmárané: „Bezoáre.“

Otvoril škatuľku, práve keď Slughorn zvolal: „Zostávajú dve minúty!“ V škatuľke bolo zo desať scvrknutých hnedých predmetov, ktoré vyzerali skôr ako sušené obličky než skutočné kamene. Harry jeden vzal, odložil škatuľku do skrine a ponáhľal sa k svojmu kotlíku.

„Čas… VYPRŠAL!“ veselo zvolal Slughorn. „Tak sa pozrime, ako sa vám darilo! Blaise… čo tu pre mňa máte?“

Slughorn pomaly prechádzal po triede a kontroloval rôzne protijedy. Nikto úlohu nedokončil, hoci Hermiona sa ešte v posledných sekundách, kým Slughorn príde k nej, pokúšala nastrkať do svojej fľašky nejaké prísady. Ron to úplne vzdal, iba sa usiloval nevdychovať odporné výpary zo svojho kotlíka. Harry tam stál a čakal s bezoárom zovretým v spotenej ruke.

Nakoniec Slughorn prišiel k ich stolu. Oňuchal Ernieho elixír a s grimasou prešiel k Ronovi. Nad jeho kotlíkom sa nezdržiaval, rýchlo od neho cúval.

„A ty, Harry,“ povedal. „Čo mi ukážeš ty?“

Harry natiahol ruku a na dlani mu ležal bezoár.

Slughorn naň hľadel celých desať sekúnd. Harry chvíľu rozmýšľal, či nezačne naňho kričať. No potom profesor zaklonil hlavu a burácavo sa rozosmial.

„Ty máš ale odvahu, chlapče!“ zahučal, zobral bezoár a zdvihol ho tak, aby ho videla celá trieda. „Och, si ako tvoja mama… nuž, nemôžem ti to vyčítať… bezoár by skutočne pôsobil ako protilátka proti všetkým týmto elixírom!“

Na Hermione, spotenej v tvári a so sadzou na nose, bolo vidieť, že zúri. Jej napoly dokončená protilátka zložená z päťdesiatich prísad vrátane chumáča vlastných vlasov, pomaly bublala za Slughornom, ktorý nemal oči pre nikoho, iba pre Harryho.

„A na bezoár si si zmyslel celkom sám, však, Harry?“ precedila pomedzi zuby.

„To je ten pravý individuálny prístup skutočného tvorcu elixírov!“ spokojne zvolal Slughorn, kým Harry stihol odpovedať. „Tak ako jeho matka má intuíciu pre výrobu elixírov, nepochybne ju zdedil po Lily… áno, Harry, áno, ak máš poruke bezoár, to, samozrejme, zaberie… hoci na všetko bezoáre nepôsobia, a sú pomerne vzácne, preto treba vedieť aj to, ako namiešať protilátky…!“

Jediný v triede, kto sa tváril ešte nahnevanejšie než Hermiona, bol Malfoy, ktorý sa na Harryho potešenie oblial niečím, čo vyzeralo ako mačacie zvratky. Kým však jeden z nich stihol prejaviť svoju zlosť, že Harry dopadol z triedy najlepšie, hoci nič neurobil, zazvonilo.

„Zbaľte sa!“ zavelil Slughorn. „A desať bodov pre Chrabromil navyše za nehanebnú odvahu!“

Stále sa smejúc, vrátil sa kolísavou chôdzou k svojmu stolu.

Harry sa šuchtal a zbytočne dlho si balil tašku. Ani Ron, ani Hermiona mu na odchode nezaželali veľa šťastia, obaja sa tvárili dosť nahnevane. Nakoniec zostali v učebni iba Slughorn a Harry.

„No tak, Harry, zmeškáš na ďalšiu hodinu,“ prívetivo ho upozornil Slughorn a zapol zlaté spony na kufríku z dračej kože.

„Pán profesor,“ oslovil ho Harry a sám sebe veľmi pripoinínal Voldemorta. „Chcel by som sa vás na niečo spýtať.“

„Tak sa spytuj, chlapče, spytuj sa…“

„Pane, chcel by som vedieť, čo viete o… o horcruxoch?“

Slughorn zmeravel. Jeho okrúhla tvár akoby spľasla. Oblizol si pery a zachrípnuto sa spýtal: „Čo si to povedal?“

„Spytoval som sa, či neviete niečo o horcruxoch, pane. Viete…“

„Na to ťa nahovoril Dumbledore,“ zašepkal Slughorn.

Jeho hlas sa celkom zmenil. Už nebol veselý, ale šokovaný, zdesený. Nervózne hmatal po náprsnom vrecku, vytiahol vreckovku a utieral si spotené čelo.

„Dumbledore ti ukázal tú… tú spomienku,“ vravel. „No? Ukázal?“