Harry Potter a Polovičný princ

„Áno,“ odvetil Slughorn a ani na Malfoya nepozrel. „Dotklo sa ma, keď som sa dopočul, že zomrel, hoci to nebolo nečakané, veď dračie kiahne v jeho veku…“

A išiel ďalej. Harry sa znova sklonil nad kotlík a uškŕňal sa. Vedel, že Malfoy očakáva, že sa profesor k nemu bude správať ako k Harrymu alebo Zabinimu, možno dokonca dúfal, že ho nejako uprednostní, ako bol zvyknutý u Snapa. No zdalo sa, že Malfoy sa bude musieť spoliehať iba na svoj talent, ak chce získať felix felicis.

Ukázalo sa, že krájať sofoforóznu fazuľu je veľmi ťažké. Harry sa otočil k Hermione.

„Môžem si požičať tvoj strieborný nôž?“

Netrpezlivo prikývla, ani neodtrhla pohľad od svojho elixíru, ktorý bol stále tmavofialový, hoci sa už mal sfarbiť do svetloorgovánova.

Harry rozdrvil fazuľu plochou stranou noža. Na jeho údiv z nej vyšlo toľko šťavy, až ho prekvapilo, že to táto scvrknutá fazuľa mohla všetko obsahovať. Len čo všetko rýchlo naložil do kotlíka, ohromený videl, že elixír ihneď nadobudol presne taký odtieň orgovánovej, ako sa písalo v učebnici.

Jeho hnev na predchádzajúceho majiteľa sa ihneď rozplynul a Harry žmúril na ďalší riadok pokynov. Podľa knihy mal miešať proti smeru hodinových ručičiek, až kým elixír nebude priezračný ako voda. No podľa dodatku predchádzajúceho majiteľa mal po každom siedmom zamiešaní v protismere raz zamiešať v smere hodinových ručičiek. Žeby mal starý majiteľ zase pravdu?

Harry miešal v protismere, zatajil dych a po siedmom zamiešaní raz zamiešal v smere hodinových ručičiek. Účinok bol okamžitý. Elixír získal svetlučkoružový odtieň.

„Ako to robíš?“ spytovala sa Hermiona, ktorá už bola celá červená v tvári a vlasy mala nad výparmi z kotlíka čoraz strapatejšie, no jej elixír bol tvrdohlavo fialový.

„Pridaj jedno pomiešanie v smere ručičiek…“

„Nie, nie, v knihe sa píše, že proti smeru!“ odsekla.

Harry pokrčil plecami a pokračoval. Sedem pomiešaní proti smeru, jedno v smere, prestávka… sedem proti smeru, jedno v smere…

Na druhej strane stola Ron potichu v jednom kuse nadával. Jeho elixír vyzeral ako tekuté sladké drevo. Harry sa obzrel po triede. Pokiaľ videl, nikto nemal elixír taký bledý ako on. Zmocnila sa ho povznesená nálada, čo sa mu tu v žalári dosiaľ nikdy nestalo.

„A čas… už vypršal!“ zvolal Slughorn. „Prestaňte miešať, prosím!“

Slughorn pomaly prechádzal pomedzi stoly a nazeral do kotlíkov. Nič nekomentoval, iba sem-tam elixíry zamiešal a ovoniaval. Napokon prišiel k stolu, kde sedeli Harry, Ron, Hermiona a Ernie. Žalostne sa usmial nad obsahom Ronovho kotlíka. Potom prešiel k Ernieho tmavomodrej zmesi. Nad Hermioniným elixírom uznanlivo prikývol a vtom uvidel Harryho prácu. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie a radosť.

„Jasný víťaz!“ rozliehalo sa v žalári. „Vynikajúce, Harry, vynikajúce! Je mi jasné, že si zdedil talent po mame, tá bola na elixíroch veľmi šikovná. Lily veru bola! Tak teda tu máš, tu máš – jedna fľaštička felix felicis, ako som sľúbil, a použi ju dobre!“

Harry si strčil fľaštičku zlatistej tekutiny do vnútorného vrecka a cítil zvláštnu zmes radosti zo zúrivých pohľadov Slizolinčanov a výčitky pri pohľade na sklamanú Hermionu. Ron vyzeral ohúrene.

„Ako si to urobil?“ šepkal Harrymu na odchode.

„Asi som mal šťastie,“ odvetil Harry, lebo Malfoy bol nablízku a mohol ich počuť.

Keď sa už pred večerou bezpečne usadili za Chrabromilský stôl, mal pocit, že im to môže povedať. Po každom jeho slove bola Hermionina tvár čoraz kamennejšia.

„Predpokladám, že to považuješ za podvod,“ dokončil pohoršený jej výrazom.

„No nebola to predsa celkom tvoja práca,“ odvetila meravo.

„Pracoval iba podľa iných pokynov, než boli tie naše,“ bránil ho Ron. „Mohlo to dopadnúť aj katastrofálne, nie? Ale on to riskoval a vyplatilo sa.“ Vzdychol si. „Slughorn mohol tú knihu dať mne, ale nie, ja som dostal tú, do ktorej si nikto nič nenapísal. Podľa toho, ako vyzerá strana päťdesiatdva, ju môj predchodca skôr ogrcal, ale…“

„Počkaj,“ ozvalo sa Harrymu pri ľavom uchu a odrazu zacítil kvetinovú vôňu, takú, akú cítil v Slughornovom žalári. Obzrel sa a videl, že sa k nim pripojila Ginny. „Počula som dobre? Postupoval si podľa poznámok, ktoré si niekto napísal do knihy, Harry?“

Vyzerala vyľakane a nahnevane. Harry ihneď vedel, na čo myslí.

„To nič nie je,“ ubezpečoval ju a stíšil hlas. „To nie je ako Riddlov denník. Je to len stará učebnica, do ktorej si niekto čmáral.“

„Ale robíš to, čo sa v nej píše?“

„Vyskúšal som iba niekoľko tipov napísaných na okraji. Vážne, Ginny, nie je to nič zvláštne…“

„Ginny má v niečom pravdu,“ ihneď ožila Hermiona. „Mali by sme skontrolovať, či na tom nie je niečo zvláštne. Všetky tie čudné pokyny… Ktovie?“

„Hej!“ rozhorčene zvolal Harry, keď mu vytiahla Prípravu elixírov pre pokročilých z batoha a zdvihla prútik.

„Specialis revelio!“ vyslovila a energicky poklopala po prednej obálke.

Nič sa nestalo. Kniha tam jednoducho ležala, rovnako stará a špinavá, so somárskymi ušami.

„Skončila si?“ podráždene sa spýtal Harry. „Alebo chceš čakať, či nezačne skákať?“