Harry Potter a Polovičný princ

„Aj som to urobil,“ pokojne na to odvetil Dumbledore. „Povedal som ti všetko, čo viem. Od tejto chvíle opustíme pevné základy faktov a poputujeme spolu cez temné močiare spomienok do húštin najbláznivejších dohadov. Odteraz, Harry, sa možno poľutovaniahodne budem mýliť ako Humphrey Belcher, ktorý bol presvedčený, že dozrel čas na syrový kotlík.“

„Ale vy si myslíte, že máte pravdu?“ spýtal sa Harry.

„Prirodzene, ale ako som ti už dokázal, robím chyby ako každý iný. V skutočnosti – odpusť mi to – pretože som múdrejší ako väčšina ľudí, moje chyby sú patrične väčšie.“

„Pán profesor, to, čo mi chcete povedať, bude mať niečo spoločné s proroctvom?“ opatrne sa spytoval Harry. „Pomôže mi to prežiť?“

„Má to veľmi veľa spoločného s proroctvom,“ odpovedal Dumbledore tak nenútene, ako keby sa ho Harry spytoval, aké bude zajtra počasie. „A rozhodne dúfam, že ti to pomôže prežiť.“

Dumbledore vstal, prešiel poza stôl popri Harrym ku dverám. Harry sa otočil a videl, že Dumbledore sa skláňa nad skrinkou. Keď sa vystrel, držal známu plytkú kamennú nádobu so zvláštnymi znakmi vytesanými na okraji. Postavil mysľomisu na stôl pred Harryho.

„Vyzeráš znepokojene.“

Harry skutočne hľadel na mysľomisu s istými obavami. Jeho predchádzajúce skúsenosti s týmto zvláštnym predmetom, ktorý uchovával a odhaľoval myšlienky a spomienky, boli nepríjemné, hoci veľmi poučné. Keď sa naposledy ponoril do jej obsahu, videl oveľa viac, než by si bol prial. No Dumbledore sa usmieval.

„Tentoraz vojdeš do mysľomisy so mnou… a čo je dokonca ešte nezvyčajnejšie, s dovolením.“

„Kam ideme, pán profesor?“

„Na výlet za spomienkami Boba Ogdena,“ prezradil Dumbledore a vytiahol z vrecka krištáľovú fľašku s víriacou sa striebristobielou látkou.

„Kto bol Bob Ogden?“

„Zamestnanec Odboru pre presadzovanie magického práva. Pred časom zomrel, ale ešte predtým som ho stihol vyhľadať a presvedčiť, aby sa mi zveril so svojimi spomienkami. Pôjdeme s ním na jednu úradnú návštevu. Vstaň, Harry…“

Dumbledore však nemohol vytiahnuť zátku z krištáľovej fľašky: zranenú ruku mal meravú a zrejme ho bolela.

„Mám to urobiť ja, pán profesor?“

„To nič, Harry…“

Dumbledore namieril na fl'ašu prútik a zátka vyletela.

„Pán profesor… ako ste si zranili ruku?“ znova sa spýtal Harry a hľadel na očerneté prsty s odporom i ľútosťou.

„Teraz na to nie je vhodná chvíľa, Harry. Ešte nie. Máme schôdzku s Bobom Ogdenom.“

Dumbledore vylial striebristý obsah fľašky do mysľomisy, kde krúžil a trblietal sa, ani tekutina, ani plyn.

„Až po tebe,“ Dumbledore ukázal na misu.

Harry sa naklonil dopredu, zhlboka sa nadýchol a ponoril si tvár do striebristej látky. Cítil, ako sa mu nohy odlepili od podlahy Dumbledorovej pracovne, padal a padal cez víriacu sa tmu a potom zrazu celkom nečakane žmurkal v oslepujúcom slnečnom svetle. Kým si jeho oči zvykli, Dumbledore pristál vedľa neho.

Ocitli sa na vidieckej ceste lemovanej vysokým hustým živým plotom a pod letnou oblohou, jasnou a modrou ako nezábudka. Asi tri metre pred nimi stál nízky tučný muž s veľmi hrubými okuliarmi, ktoré mu zmenšili oči na veľkosť krtích štrbiniek. Čítal text na drevenom ukazovateli, čo vytŕčal z ostružín na ľavej strane cesty. Harry vedel, že to musí byť Ogden, iného človeka nebolo vidieť, a okrem toho mal čudne skombinované oblečenie, aké si tak často vyberajú neskúsení čarodejníci v snahe vyzerať ako muklovia. V tomto prípade to bol redingot a gamaše na pásikavých celých plavkách. No Harry si ledva stihol všimnúť jeho čudesný výzor, keď Ogden rezko vykročil po ceste.

Dumbledore s Harrym sa pohli za ním. Ako prechádzali popri drevenom ukazovateli, Harry prezrel obe šípky. Jedna ukazovala na cestu, po ktorej prišli: Great Hangleton, 5 míľ. Na druhej šípke smerom k Ogdenovi sa černel nápis: Little Hangleton, 1 míľa.

Chvíľu kráčali a okrem živých plotov, šírej modrej oblohy nad hlavou a ženúcej sa postavy v redingote pred sebou nevideli nič. Potom cesta zahla doprava a strmo klesala dolu svahom, takže sa im náhle naskytol nečakaný pohľad na celé údolie. Harry videl dedinu, nepochybne Little Hangleton, usadenú medzi dvoma strmými vrchmi, a z jej panorámy sa jasne vynímal kostol a cintorín. Na druhej strane údolia oproti úbočiu stálo pekné panské sídlo obklopené rozľahlým zamatovým zeleným trávnikom.

Pretože cesta sa zvažovala strmo nadol, Ogden sa mimovoľne rozbehol. Dumbledore predĺžil krok a Harry sa ponáhľal, aby mu stačil. Pomyslel si, že Little Hangleton je zrejme ich konečným cieľom, a tak ako v tú noc, keď navštívili Slughorna, rozmýšľal, prečo k nemu musia prichádzať z takej diaľky. Onedlho však zistil, že sa mýlil, keď si myslel, že idú do dediny. Cesta sa skrúcala doprava a za zákrutou uvideli okraj Ogdenovho redingotu miznúť v medzere živého plota.