Harry Potter a Polovičný princ

„Zdá sa, že je v poriadku,“ vyhlásila Hermiona, no stále podozrievavo hľadela na knihu. „Zrejme je to naozaj obyčajná učebnica.“

„Dobre. Tak si ju vezmem,“ povedal Harry a schmatol ju zo stola, no vyšmykla sa mu a otvorená pristála na zemi.

Nikto iný sa nepozeral. Harry sa zohol a vtedy zbadal, že naspodu zadnej obálky je niečo načmárané malým stlačeným písmom, takým ako pokyny, vďaka ktorým získal fľašku felix felicis, ktorá bola teraz bezpečne zabalená do ponožiek hore v jeho kufri.

TÁTO KNIHA PATRÍ POLOVIČNÉMU PRINCOVI

10

Rod Gauntovcov

Aj na ďalších hodinách elixírov v ten týždeň sa Harry držal pokynov Polovičného Princa všade, kde sa líšili od Borageových, a výsledok bol taký, že na štvrtej hodine sa už Slughorn rozplýval nad Harryho schopnosťami a opakoval, že zriedkakedy učil takého talentovaného študenta. Ani Rona, ani Hermionu to netešilo. Hoci Harry im ponúkol, že knihu môžu používať aj oni, Ron iba ťažko vedel rozlúštiť rukopis a nemohol od Harryho stále žiadať, aby mu poznámky čítal nahlas, lebo by to bolo podozrivé. No Hermiona sa zanovito aj naďalej morila s oficiálnymi pokynmi, ako ich nazvala, a bola čoraz otrávenejšia, pretože podľa nich dosahovala horšie výsledky než Harry podľa Princových návodov.

Harry bol trochu zvedavý na toho Polovičného Princa. Hoci záľaha domácich úloh mu bránila dôkladne si prečítať Prípravu elixírov pre pokročilých, prelistoval ju celú a zistil, že tam nie je takmer ani jedna strana bez poznámok a nie všetky sa týkali prípravy elixírov. Tu a tam sa vyskytli pokyny podobné zaklínadlám, zdalo sa, že si ich vymyslel sám Princ.

„Alebo sama,“ podráždene poznamenala Hermiona, keď počula, ako Harry v sobotu večer jedno z nich ukazuje Ronovi. „Mohlo to byť aj dievča. Myslím, že písmo je skôr dievčenské než chlapčenské.“

„Hovoril si Polovičný Princ,“ zdôraznil Harry. „Ktoré dievča by mohlo byť princ?“

Na to Hermiona zrejme nenašla odpoveď. Iba sa zamračila a vytrhla Ronovi svoju prácu Princípy rematerializácie, lebo sa ju pokúšal čítať hore nohami.

Harry pozrel na hodinky a rýchlo strčil Prípravu elixírov pre pokročilých do batoha.

„Už je o päť osem, radšej pôjdem, lebo prídem neskoro k Dumbledorovi.“

„Och!“ zhíkla Hermiona a pozrela naňho. „Veľa šťastia! Počkáme ťa. Horíme od zvedavosti, čo ťa bude učiť.“

„Dúfam, že to pôjde dobre,“ povedal Ron a obaja sledovali Harryho, ako odchádza cez portrétovú dieru.

Harry šiel po opustených chodbách, no aj tak musel rýchlo skočiť za sochu, keď sa spoza rohu zjavila profesorka Trelawneyová, niečo si mumlala, miešala pritom balíček špinavých kariet a cestou ich vykladala.

„Piková dvojka, konflikt,“ mrmlala, keď prechádzala okolo miesta, kde sa skrýval prikrčený Harry. „Piková sedma, zlé znamenie. Piková desiatka, násilie. Pikový dolník, tmavý mladý muž, možno nepokojný, ktorý nemá rád zvedavých…“

Zrazu zastala práve na opačnej strane sochy, kde bol Harry.

„To nemôže byť správne,“ šepla nahnevane, a keď sa pohla, zostal po nej iba závan sherry a Harry počul, ako znova energicky mieša karty. Počkal, kým si nebol celkom istý, že odišla, a potom sa aj on ponáhľal ďalej, až kým neprišiel na siedme poschodie, kde na chodbe stál jediný chrlič v podobe obludy.

„Kyselinová šumienka,“ vyslovil Harry. Obluda odskočila, stena za ňou sa roztvorila a odhalilo sa pohyblivé točité schodisko, Harry sa naň postavil a ono ho hladko v kruhoch vynášalo k dverám Dumbledorovej pracovne s mosadzným klopadlom.

Harry zaklopal.

„Ďalej,“ ozval sa Dumbledorov hlas.

„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravil Harry a vošiel.

„Á, dobrý večer, Harry. Sadni si,“ ponúkol ho Dumbledore s úsmevom. „Dúfam, že si mal príjemný prvý týždeň v škole.“

„Áno, ďakujem.“

„Musel si sa usilovať, keď sa ti už podarilo zostať po škole!“

„Ehm…“ rozpačito začal Harry, ale Dumbledore sa netváril veľmi prísne.

„Dohodol som sa s profesorom Snapom, že namiesto dneška zostaneš po škole na budúcu sobotu.

„Dobre,“ prikývol Harry, ktorý mal na srdci naliehavejšie veci než Snapov trest, a teraz sa ukradomky obzeral, či niečo nenaznačuje, čo Dumbledore plánuje v tento večer robiť. Okrúhla pracovňa vyzerala ako vždy, na stolíkoch s tenkými nohami stáli krehké strieborné prístroje, bafkali dym a vrčali, portréty predchádzajúcich riaditeľov a riaditeliek driemali v rámoch a Dumbledorov veľkolepý fénix Félix sedel na bidle za dverami a so živým záujmom pozoroval Harryho. Vôbec to nevyzeralo, žeby Dumbledore chystal miesto na precvičovanie duelu.

„Tak, Harry,“ Dumbledore nasadil vecný tón. „Určite si zvedavý, čo som pre teba naplánoval na tieto – ako by som to najlepšie povedal – lekcie?“

„Áno, pán profesor.“

„Nuž, usúdil som, že je načase, aby si dostal určité informácie a dozvedel sa, čo viedlo lorda Voldemorta k tomu, že sa ťa pred pätnástimi rokmi pokúsil zabiť.“

Chvíľu bolo ticho.

„Na konci minulého školského roka ste sľúbili, že mi poviete všetko,“ ozval sa Harry. Iba ťažko potlačil obviňujúci tón. „Pán profesor,“ dodal.