Harry Potter a Polovičný princ

Dumbledore a Harry šli za ním po úzkom prašnom chodníku, ktorý lemovali ešte vyššie a zarastenejšie kríky ako tie, medzi ktorými prechádzali doteraz. Chodník bol kľukatý, kamenistý a samá jama a klesal tak ako ten predtým a zdalo sa, že vedie k skupine tmavých stromov kúsok pod nimi. A naozaj, chodník zrazu vyústil do mladiny a Dumbledore a Harry zabrzdili, lebo Ogden nečakane zastal a vytiahol prútik.

Napriek tomu, že na oblohe nebolo ani mráčika, stromy pred nimi vrhali tmavé chladné tiene a chvíľu trvalo, kým Harryho oči rozoznali stavbu napoly skrytú uprostred spleti kmeňov. To miesto sa mu zdalo veľmi nezvyčajné na postavenie domu a čudoval sa, že tak blízko nechali rásť stromy, ktoré zadržiavali všetko svetlo a zastierali výhľad do údolia. Rozmýšľal, či je dom obývaný. Steny boli porastené machom a zo strechy poopadávalo toľko škridiel, že miestami bolo vidieť trámy. Všade okolo rástla žihľava, jej vrcholky siahali až po malé a špinavé okná. Práve keď dospel k záveru, že tam nemôže bývať nikto, jedno z okien sa s buchotom otvorilo a vyšiel z neho tenký pásik dymu, akoby tam niekto varil.

Ogden potichu podišiel bližšie a Harrymu sa zdalo, že aj dosť opatrne. Keď naňho dopadli tmavé tiene stromov, znova zastal a nespúšťal oči z vchodových dvier, na ktoré niekto pribil mŕtveho hada.

Nato sa ozval šuchot a puknutie a z neďalekého stromu zoskočil muž v handrách a pristál rovno pred Ogdenom. Ten odskočil dozadu tak rýchlo, že si pristúpil okraj redingotu a spadol.

„Nie si vítaný.“

Muž pred nimi mal vlasy také polepené od špiny, že sa nedalo rozoznať, akej sú farby. Chýbalo mu niekoľko zubov, oči mal malé a tmavé a každé hľadelo iným smerom. Mohol by vyzerať komicky, no pôsobil skôr strašidelne a Harry sa Ogdenovi nečudoval, že cúvol ešte o pár krokov a až potom prehovoril.

„Eh… dobré ráno. Som z Ministerstva mágie…“

„Nie si vítaný.“

„Ech… prepáčte, ale ja vám nerozumiem,“ nervózne zareagoval Ogden.

Harry si pomyslel, že Ogden musí byť mimoriadne slaboduchý. Neznámy sa podľa neho vyjadril veľmi jasne, najmä preto, že mával prútikom v jednej ruke a krátkym, dosť zakrvaveným nožom v druhej.

„Ty mu určite rozumieš, však, Harry?“ zašepkal Dumbledore.

„Samozrejme,“ trochu prekvapene odvetil Harry. „Prečo mu Ogden ne…?“

Jeho pohľad znovu spočinul na mŕtvom hadovi na dverách a odrazu pochopil.

„Hovorí parselčinou?“

„Veľmi dobre,“ s úsmevom prikývol Dumbledore.

Muž v handrách sa približoval k Ogdenovi s nožom v jednej a prútikom v druhej ruke.

„No tak, pozrite sa…“ začal Ogden, ale prineskoro. Ozvalo sa buchnutie a Ogden bol na zemi, držal si nos a spomedzi prstov mu striekalo niečo odporne žltkasté a lepkavé.

„Morfin!“ ozvalo sa nahlas.

Z chatrče rýchlo vyšiel starší muž a tak silno za sebou zatresol dvere, že had sa žalostne rozhojdal. Tento muž bol nižší než ten prvý a jeho telo malo čudné proporcie. Plecia mal veľmi široké, ruky pridlhé a vďaka nim, jasným hnedým očiam, krátkym ježatým vlasom a vráskavej tvári vyzeral ako mocná stará opica. Zastal vedľa chlapíka s nožom, ktorý sa pri pohľade na Ogdena roztiahnutého na zemi rehotal.

„Tak z ministerstva?“ povedal starší muž a hľadel na Ogdena.

„Správne!“ Ogden si nahnevane utieral tvár. „A vy, predpokladám, ste pán Gaunt?“

„Tak je,“ potvrdil Gaunt. „Zasiahol vás do tváre, čo?“

„Áno, zasiahol!“ odvrkol Ogden.

„Mali ste svoj príchod oznámiť,“ útočne povedal Gaunt. „Toto je súkromný majetok. Nemôžete sem len tak vliezť a čakať, že sa môj syn nebude brániť.“

„Brániť pred čím, človeče?“ spýtal sa Ogden vstávajúc.

„Pred zvedavcami. Narušiteľmi, muklami a čvargou.“

Ogden namieril prútik na vlastný nos, z ktorého stále vytekalo veľké množstvo akoby žltého hnisu, a prúd ihneď ustal. Pán Gaunt kútikom úst prikázal Morfinovi:

„Choď do domu. Nehádaj sa.“

Tentoraz už bol Harry pripravený, spoznal parselčinu, dokonca hoci rozumel tomu rozhovoru, vnímal aj čudný sipavý zvuk, ktorý namiesto reči vnímal Ogden. Morfin chcel protestovať, ale keď otec naňho výhražne zagánil, rozmyslel si to a nemotorne, čudnou kolísavou chôdzou sa pobral do chatrče a zatresol za sebou dvere, takže sa had znova smutne rozhojdal.

„Prišiel som sem za vaším synom,“ hovoril Ogden, keď si utrel z kabáta posledné zvyšky hnisu. „To bol Morfin, však?“

„Áno, to bol Morfin,“ ľahostajne odvetil starec. „Ste čistokrvný?“ spýtal sa odrazu agresívne.

„To sem nepatrí,“ chladne sa ohradil Ogden a Harry cítil, ako jeho úcta voči Ogdenovi stúpla.

Gaunt si zrejme myslel niečo iné. Prižmúrenými očami hľadel Ogdenovi do tváre a urážlivým tónom hundral: „Teraz, keď tak nad tým uvažujem, také nosy, ako je ten váš, som videl dolu v dedine.“

„O tom nepochybujem, ak sa ta dostal váš syn,“ poznamenal Ogden. „Nemohli by sme v rozhovore pokračovať vo vnútri?“

„Vo vnútri?“

„Áno, pán Gaunt. Už som vám povedal. Prišel som sem za Morfinom. Poslali sme sovu…“

„Mne sú sovy nanič,“ mykol plecami Gaunt. „Ja listy neotváram.“