Harry Potter a Polovičný princ

Harry sa odvrátil od Rona, lebo sa zdalo, že sa tak ľahko neodpúta, a práve vtedy zbadal, ako sa portrétový otvor zatvára. Zazdalo sa mu, že na okamih zazrel hustú dlhú neposlušnú hrivu hnedých vlasov, a stislo mu hrdlo.

Rozbehol sa ta, pričom sa opäť vyhol Romilde Vanovej, a otvoril priechod s portrétom Tučnej panej. Chodba za ním sa zdala prázdna.

„Hermiona?“

Našiel ju v prvej nezamknutej triede. Sedela na katedre a bola sama, iba okolo hlavy jej krúžilo zopár štebotajúcich žltých vtáčikov, ktorých určite vyčarovala len tak z ničoho. Harry sa neubránil obdivu nad jej schopnosťou kúzliť aj v takejto chvíli.

„Och, ahoj, Harry,“ pozdravila ho tenkým hláskom. „Práve som cvičila.“

„Áno… jasne… sú fakt dobré…“

Nemal ani potuchy, čo jej povie. Práve rozmýšľal nad tým, či Rona len prehliadla, alebo odišla z klubovne iba preto, lebo večierok je priveľmi bujarý, keď sa ozvala neprirodzene vysokým hlasom: „Zdá sa, že Ronovi je na oslave dobre.“

„Ehm… myslíš?“

„Netvár sa, že si ho nevidel,“ vravela Hermiona. „Nedá sa povedať, že by sa skrýval…“

Vtom sa dvere za nimi prudko otvorili. Na Harryho zdesenie so smiechom vošiel Ron a ťahal za ruku Lavender.

„Och,“ zastal, keď uvidel Harryho s Hermionou.

„Hops!“ Lavender s chichotom cúvala z miestnosti. Dvere sa za ňou zavreli.

Nastalo strašné vzdúvajúce sa ticho. Hermiona hľadela na Rona, ktorý sa zasa naopak vyhýbal pohľadu na ňu, ale sebaisto, no zároveň rozpačito povedal: „Čau, Harry! Bol som zvedavý, kam si išiel!“

Hermiona zoskočila zo stola. Kŕdlik zlatistých vtáčikov jej stále poletoval okolo hlavy, takže vyzerala ako zvláštny operený model slnečnej sústavy.

„Nemal by si nechať Lavender čakať vonku,“ povedala potichu. „Bude sa čudovať, kam si sa podel.“

Veľmi pomaly a vzpriamene kráčala k dverám. Harry pozrel na Rona, ktorý vyzeral, akoby sa mu uľavilo, že sa nestalo nič horšie.

„Oppugno!“ ozvalo sa zaškriekame od dverí.

Harry sa zvrtol a videl, že rozzúrená Hermiona mieri prútikom na Rona – kŕdlik vtáčikov ako krupobitie tučných zlatých guliek letel k Ronovi, ktorý vykríkol a prikryl si tvár rukami, ale vtáky zaútočili a ďobali a driapali ho všade, kam zasiahli.

„Huvmeona!“ skríkol, no ona naňho vrhla zlostný pomstychtivý pohľad, prudko otvorila dvere a zmizla. Harrymu sa zdalo, že prv než sa dvere zabuchli, zavzlykala.

15

Neporušitelná prísaha

Za oknami pokrytými srieňom opäť víril sneh, rýchlo sa blížili Vianoce. Hagrid už vlastnoručne pripravil zvyčajných dvanásť vianočných stromčekov pre Veľkú sieň, na zábradliach viseli girlandy z cezmíny a pozlátky, v brneniach horeli večné sviečky a zo stropov a na chodbách viseli viazaničky imela. Vždy keď sa Harry ocitol nablízku, pod imelo sa zbiehali skupiny dievčat v nádeji, že ich podľa starého zvyku pobozká, čo však spôsobovalo na chodbách zápchy. Našťastie však Harry vďaka častým nočným potulkám po hrade dobre poznal tajné chodbičky, takže vedel z jednej hodiny na ďalšiu prekĺznuť po trasách, kde imelo neviselo.

Ron, u ktorého by možno kedysi táto nutnosť hľadať obchádzky vyvolávala skôr žiarlivosť než veselosť, sa tomu všetkému rehotal. Hoci Harrymu sa tento usmievavý a žartujúci Ron páčil väčšmi než náladový a útočný, akého musel trpieť posledných pár týždňov, zaplatil za tohto zlepšeného Rona vysokú cenu. V prvom rade sa musel vyrovnať s častou prítomnosťou Lavender Brownovej, ktorá zrejme považovala každý okamih, keď sa s Ronom nebozkávala, za premárnený, a po druhé, Harry sa znova priatelil s dvoma ľuďmi, ktorí už možno nikdy viac spolu neprehovoria – aspoň tak sa zdalo.

Ron, ešte stále so stopami po škrabancoch a ďobnutiach Hermioniných vtákov na rukách, zaujal obranný a pobúrený postoj.

„Nemôže sa sťažovať,“ tvrdil Harrymu. „Bozkávala sa s Krumom. Teraz zistila, že niekto sa chce bozkávať aj so mnou. Toto je slobodná krajina. Neurobil som nič zlé.“

Harry neodpovedal, predstieral, že je zahĺbený do knihy ktorú mali prečítať do nasledujúceho čarovania, teda do rána (Podstata: pátranie). Pretože sa rozhodol naďalej sa priateliť aj s Ronom, aj s Hermionou, prevažne mlčal.

„Nikdy som Hermione nič nesľúbil,“ hundral Ron. „No dobre, chcel som ísť na Slughornov vianočný večierok s ňou, ale nikdy nepovedala… iba ako priatelia… môžem si slobodne robiť, čo chcem…“

Harry prevrátil stránku Podstaty, lebo vedel, že kamarát ho sleduje. Ronov hlas zanikal v mrmlaní a hlasnom pukote ohňa, hoci Harrymu sa zdalo, že začul čosi ako Krum a znova nemôže sa sťažovať.

Hermiona mala rozvrh taký nabitý, že Harry sa s ňou mohol poriadne porozprávať iba večer, keď sa Ron tak pevne tisol k Lavender, že nevnímal, čo Harry robí. Hermiona odmietala sedieť v klubovni v Ronovej prítomnosti, takže zvyčajne sa stretli v knižnici, čo znamenalo, že šepkali.

„Môže si celkom slobodne bozkávať, koho chce,“ vykladala Hermiona, nedbajúc, že knihovníčka madam Pinceová natŕča uši za ich chrbtami. „Ani najmenej mi na tom nezáleží.“