Harry Potter a Polovičný princ

Zdvihla brko a urobila bodku na i tak zúrivo, že prederavila pergamen. Harry nevravel nič. Pomyslel si, že z tohto mlčania môže čoskoro prísť o hlas. Hlbšie sa sklonil k Príprave elixírov pre pokročilých a pokračoval v čítaní poznámok o večných nápojoch, len občas sa pristavil pri lúštení Princových užitočných dodatkov k textu Libatiusa Boragea.

„A mimochodom,“ ozvala sa Hermiona po chvíli, „musíš byť opatrný.“

„Naposledy ti opakujem,“ po trištvrtehodinovom mlčaní trochu zachrípnuto šepkal Harry, „nemienim túto knihu vrátiť. Naučil som sa od Polovičného Princa viac, než ma naučili Snape so Slughornom…“

„Nehovorím o tvojom hlúpom takzvanom Princovi,“ ohradila sa Hermiona a škaredo sa zamračila na knihu, akoby ju urazila. „Mám na mysli to, o čom som hovorila predtým. Než som prišla sem, zastavila som sa na dievčenských toaletách. Bolo tam asi desať dievčat aj s Romildou Vanovou a dohadovali sa, ako ti podvrhnúť elixír lásky. Všetky chcú, aby si ich zavolal na Slughornov vianočný večierok, a všetky si kúpili Fredove a Georgeove elixíry lásky, ktoré, obávam sa, zaberajú…“

„Tak prečo si im ich neskonfiškovala?“ spytoval sa Harry. Zdalo sa mu zvláštne, že Hermionu mohla jej mánia pre dodržiavanie predpisov v tomto kritickom okamihu opustiť.

„Na záchode tie elixíry nemali so sebou,“ odvrkla pohŕdavo. „Iba preberali taktiku. A pretože pochybujem, či by dokonca Polovičný Princ,“ škaredo sa zamračila na knihu, „vymyslel protijed proti tuctu rôznych elixírov lásky, na tvojom mieste by som už niekoho pozvala – ostatné si tak prestanú myslieť, že ešte majú šancu. Je to už zajtra večer a chytá ich zúfalstvo.“

„Nemám nikoho, koho by som chcel pozvať,“ zahundral Harry, ktorý sa stále usiloval nemyslieť na Ginny viac, než sa dalo, napriek tomu, že sa v jeho snoch zjavovala tak, až bol úprimne rád, že Ron neovláda legilimenciu.

„Tak si dávaj pozor, čo piješ, lebo Romilda Vanová to zrejme myslí vážne,“ zlovestne poznamenala Hermiona.

Posunula si dlhý pergamen s prácou z aritmancie a ďalej čmárala brkom. Harry na ňu síce hľadel, ale v duchu bol ďaleko.

„No moment,“ povedal pomaly. „Nezakázal Filch všetko, čo sa kupuje vo Vydarených výmysloch Weasleyovcov?“

„A odkedy niekto dbal na to, čo Filch zakázal?“ spýtala sa Hermiona a ani nezdvihla oči od práce.

„Ale myslel som, že všetky sovy prehľadávajú. Tak ako to, že tie dievčatá prepašovali do školy elixíry lásky?“

„Fred s Georgeom im ich poslali ako voňavky a tinktúry proti kašľu,“ povedala Hermiona. „To je súčasť ich Sovej zásielkovej služby.“

„Akosi o tom veľa vieš.“

Hermiona sa naňho zamračila rovnako ako pred chvíľou na Prípravu elixírov pre pokročilých.

„To všetko bolo na fľaškách, ktoré mne a Ginny v lete ukazovali,“ odvetila chladne. „Ja nenalievam ľuďom do nápojov elixíry… ani to nepredstieram, čo je rovnako zlé…“

„Dobre, dobre, to je jedno,“ rýchlo zahováral Harry. „Ide o to, že Filcha možno oklamať, nie? Keď dievčatá dostali do školy veci v maskovacom balení, prečo by teda nemohol Malfoy prepašovať do školy náhrdelník?“

„Och, Harry, nezačínaj zase…“

„Tak prečo nie?“ naliehal Harry.

„Pozri,“ vzdychla si Hermiona. „Odtajňovacie senzory odhalia kliatby, zaklínadlá a utajovacie čary, nie? Používajú sa na odhaľovanie čiernej mágie a predmetov čiernej mágie. Takú silnú kliatbu, aká bola na tom náhrdelníku, by odhalili za pár sekúnd. No niečo, čo je iba v nesprávnej fľaške, nezachytia – a okrem toho elixíry lásky nepatria do čiernej mágie a nie sú ani nebezpečné…“

„Tebe sa ľahko hovorí,“ hundral Harry a myslel na Romildu Vanovú.

„… takže je to iba na Filchovi, či zistí, že to nie sú žiadne kvapky proti kašľu, a on nie je dobrý čarodejník, pochybujem, že rozozná jeden elixír od druhého…“

Hermiona sa zarazila. Harry to počul tiež. Niekto sa zakrádal pomedzi tmavé police s knihami. Chvíľu čakali, no vzápätí sa ako sup spoza rohu vynorila madam Pinceová s vpadnutými lícami, kožou ako pergamen a dlhým krivým nosom nepekne osvetleným lampášom, ktorý niesla.

„Knižnica je už zatvorená,“ oznámila. „Vráťte všetko, čo ste si požičali, na správne… čo si to urobil s tou knihou, ty skazené chlapčisko?!“

„Tá nie je z knižnice, je moja!“ rýchlo sa ohradil Harry, schmatol Prípravu elixírov pre pokročilých zo stola, lebo sa na ňu vrhla ako dravec.

„Zničil! Znesvätil! Pošpinil!“ syčala.

„Veď je to len kniha, do ktorej som písal,“ bránil sa Harry a ťahal jej ju z rúk.

Vyzerala, akoby mala záchvat. Hermiona si rýchlo zbalila veci, chytila Harryho za ruku a odvádzala ho.

„Ak si nedáš pozor, vykáže ťa z knižnice. Prečo si si musel tú hlúpu knihu vziať so sebou?“

„Ja za to nemôžem, že je bláznivá, Hermiona. Alebo myslíš, že počula, ako ohovárame Filcha? Vždy som si myslel, že medzi nimi niečo je…“

„Cha-cha-cha…“

Boli radi, že už zase môžu rozprávať normálne, ponáhľali sa po pustých, lampášmi osvetlených chodbách do klubovne a hádali sa pritom, či sú Filch s madam Pinceovou do seba tajne zaľúbení, alebo nie.

„Čačky,“ vyslovil Harry Tučnej panej nové sviatočné heslo.