Harry Potter a Polovičný princ

„Smiala sa na mojich fúzoch!“

„Ja tiež. Nič hlúpejšie som v živote nevidel.“

No zdalo sa, že Ron ho prepočul, lebo práve prišla Lavender aj s Parvati. Lavender sa vtisla medzi Harryho a Rona a objala Rona okolo krku.

„Čau, Harry,“ pozdravila Harryho Parvati, ktorú takisto privádzalo do rozpakov a nudilo správanie tých dvoch zaľúbencov.

„Čau. Ako sa máš?“ spýtal sa Harry. „Takže zostávaš na Rokforte? Počul som, že ťa rodičia chceli odtiaľto zobrať.“

„Zatiaľ sa mi ich podarilo prehovoriť,“ odvetila Parvati. „Tá vec s Katie ich naozaj vystrašila, ale pretože odvtedy sa nič nestalo… och, ahoj, Hermiona!“

Parvati sa usmievala. Harry videl, že ju mrzí, že sa na transfigurácii na Hermione smiala. Obzrel sa a videl, že Hermiona jej úsmev opätuje, dokonca ešte srdečnejšie. Dievčatá sú niekedy čudné.

„Ahoj, Parvati!“ pozdravila ju Hermiona, úplne ignorujúc Rona a Lavender. „Ideš dnes večer na Slughornov večierok?“

„Nemám pozvanie,“ mrzuto odvetila Parvati. „No rada by som, lebo tam zrejme bude fajn… Ty ideš, však?“

„Áno, o ôsmej sa mám stretnúť s Cormacom a…“

Ozval sa zvuk ako pri vyťahovaní zátky z umývadla, a Ron sa vystrel. Hermiona sa tvárila, akoby nič nepočula a nevidela.

„… ideme na večierok spolu.“

„S Cormacom?“ spýtala sa Parvati. „Myslíš Cormaca McLaggena?“

„Presne toho,“ milo potvrdila Hermiona. „Toho, čo sa takmer stal chrabromilským strážcom,“ povedala.

„Tak teda ideš s ním?“ spýtala sa Parvati s vyvalenými očami.

„Áno, nevedela si?“ a celkom nehermionovsky sa zachichotala.

„Nie!“ bolo vidieť, že Parvati táto zvesť úplne fascinovala. „Takže tebe sa páčia metlobalisti? Najprv Krum, potom McLaggen…“

„Páčia sa mi naozaj dobrí hráči metlobalu,“ s úsmevom ju opravila Hermiona. „Tak sa maj… musím sa prichystať na večierok…“

A odišla. Lavender a Parvati okamžite dali hlavy dohromady, aby prebrali tento nový vývoj situácie a všetko, čo kedy počuli o McLaggenovi a Hermione.

Ron mal na tvári čudne prázdny výraz a nepovedal nič. Harry uvažoval, ako hlboko sú dievčatá ochotné klesnúť pre pomstu.

Keď o ôsmej večer prišiel do vstupnej haly, zistil, že sa tam potĺka nezvyčajne veľký počet dievčat a všetky pohŕdavo hľadia naňho. Podišiel k Lune. Mala oblečený trblietavý strieborný habit, ktorý u niektorých diváčok vyvolal chichot, ale inak vyzerala celkom pekne. V každom prípade bol Harry rád, že si nevzala reďkovkové náušnice, náhrdelník z pivových zátok a prízrakohľady.

„Čau, tak ideme?“

„Ó, áno,“ povedala šťastne. „Kde je večierok?“

„V Slughornovej kancelárii.“ Harry ju pred očami všetkých tých zízajúcich a šomrajúcich viedol po mramorovom schodisku. „Počula si, že má prísť aj upír?“

„Rufus Scrimgeour?“ spýtala sa Luna.

„Ja… čo?“ Harry bol v rozpakoch. „Myslíš ministra mágie?“

„Áno, on je upír,“ tvrdila Luna. „Otec o tom napísal dlhý článok krátko po Scrimgeourovom nástupe na Fudgeovo miesto, ale niekto z ministerstva ho donútil nepublikovať to. Zrejme nechceli, aby pravda vyšla najavo!“

Harry, ktorý si myslel, že je nanajvýš nepravdepodobné, aby bol Rufus Scrimgeour upír, ale bol zvyknutý, že Luna prezentuje prečudesné názory svojho otca, akoby to bola pravda, neodpovedal. Blížili sa k Slughornovej kancelárii a smiech, hudba a rozhovory zneli po každom kroku čoraz hlasnejšie.

Či už bola kancelária tak postavená, alebo Slughorn použil nejaké magické triky, bola oveľa väčšia, než zvyčajne bývajú pracovne učiteľov. Na stenách viseli smaragdové, šarlátové a zlaté drapérie, takže to vyzeralo, akoby sa všetci nachádzali v obrovskom stane. V miestnosti bolo plno ľudí a dusno a zalievalo ju červené svetlo zo zlatej lampy zavesenej v strede stropu. Poletovali v nej skutočné víly a každá bola drobnou svetelnou škvrnkou. Zo vzdialeného kúta bolo počuť hlasný spev sprevádzaný hrou na mandolínach. Nad niekoľkými staršími mágmi, zahĺbenými do rozhovoru, sa vznášali oblaky dymu a niekoľko domácich škriatkov si pod ťažkými striebornými podnosmi naloženými občerstvením s piskotom razilo cestu pomedzi les kolien, takže vyzerali ako malé chodiace stoly.

„Harry, chlapče môj!“ zahrmel Slughorn, len čo Harry s Lunou vošli. „Vitaj, poď, chcem ťa zoznámiť s toľkými ľuďmi!“

Slughorn mal na hlave zamatový klobúk ozdobený strapcami, ktorý ladil s jeho domácim kabátom. Stískal Harryho rameno tak silno, akoby dúfal, že sa s ním niekam premiestni, a cieľavedome ho viedol do stredu spoločnosti. Harry držal Lunu za ruku a vliekol ju so sebou.

„Harry, predstavujem ti môjho niekdajšieho študenta El-dreda Worpla, autora Krvavých bratov: Môj život medzi upírmi – a, samozrejme, jeho priateľa Sanguiniho.“

Worple, drobný muž v okuliaroch, schmatol Harryho ruku a nadšene ňou potriasol. Upír Sanguini, vysoký a vyčerpaný, s čiernymi kruhmi pod očami, iba kývol na pozdrav. Zdalo sa, že sa dosť nudí. Obklopovala ho skupinka zvedavých a vzrušených dievčat.

„Harry Potter, skutočne ma teší,“ zvítal sa s Harrym Worple a krátkozrako okukoval jeho tvár. „Práve minule som profesorovi Slughornovi hovoril: Kde je životopis Harryho Pottera, na ktorý všetci tak čakáme?“

„Eh… naozaj?“ spýtal sa Harry.