Harry Potter a Polovičný princ

„Presne taký skromný, ako hovorí Horace!“ zvolal Worple. „Ale vážne…“ odrazu bol vecný. „Veľmi rád by som ho napísal ja sám – ľudia túžia o vás vedieť viac, chlapče. Túžia! Keby ste boli ochotný poskytnúť mi niekoľko rozhovorov, povedzme štyri až päť jednohodinových schôdzok, o pár mesiacov by sme mali knihu hotovú. A z vašej strany by si to vyžadovalo iba nepatrnú námahu, ubezpečujem vás – spýtajte sa Sanguiniho, že to nie je… Sanguini, zostaň tu!“ dodal odrazu prísne Worple, lebo upír sa presúval k neďalekej skupinke dievčat s dosť lačným výrazom v očiach. „Tu máš, daj si piroh,“ Worple jeden zobral okoloidúcemu škriatkovi, strčil ho Sanguinimu do ruky a znova sa venoval Harrymu.

„Chlapče drahý, keby ste vedeli, koľko zlata môžete zarobiť. Netušíte…“

„Rozhodne nemám záujem,“ energicky vyhlásil Harry „a práve som tu zazrel priateľku, prepáčte.“

Ťahal Lunu za sebou cez dav ľudí. Naozaj zbadal hnedú hrivu, no tú vzápätí zakryli dve osoby, ktoré vyzerali ako členky kapely Sudičky.

„Hermiona, Hermiona!“

„Harry, chvalabohu, tu si. Ahoj, Luna!“

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Harry, lebo Hermiona vyzerala postrapatená, akoby sa práve predrala z tŕnistej diablovej pasce.

„Och, práve som unikla – vlastne práve som odišla od Cormaca,“ povedala. „Spod imela,“ dodala na vysvetlenie, lebo Harry naďalej hľadel na ňu spýtavo.

„Tak ti treba, keď si išla s ním,“ povedal jej drsne.

„Myslela som, že to Rona najviac nahnevá,“ pokojne vysvetlila Hermiona. „Uvažovala som o Zachariasovi Smithovi, ale zdalo sa mi, že celkove…“

„Ty si uvažovala o Smithovi?“ pobúrene zvolal Harry.

„Áno, a začínam ľutovať, že som si nevybrala jeho, lebo popri McLaggenovi Grawp vyzerá ako džentlmen. Poďme, z tamtej strany ho uvidíme prichádzať, je vysoký…“

Všetci traja prešli na druhú stranu miestnosti, cestou si vzali čaše s medovinou, no prineskoro si uvedomili, že tam stojí osamelá profesorka Trelawneyová.

„Dobrý večer,“ zdvorilo ju pozdravila Luna.

„Dobrý večer, moja milá,“ profesorka Trelawneyová na Lunu horko-ťažko sústredila pohľad. Harry z nej znova zacítil sherry. „V poslednom čase som vás nevidela na svojich hodinách…“

„Tento rok chodím na Firenzeho,“ odpovedala Luna.

„Ach, pravdaže,“ nahnevane opilecky sa zachichotala profesorka Trelawneyová. „Alebo Peja, ako mu hovorím ja. Človek by si myslel, že teraz, keď som sa vrátila do školy, profesor Dumbledore sa toho koňa zbaví. Ale on nie… delíme si triedy… úprimne povedané, je to urážka. Viete…“

Zdalo sa, že profesorka Trelawneyová je priveľmi pod parou a nespoznala Harryho. Kým zlostne kritizovala Firenzeho, Harry sa sklonil k Hermione a zašepkal: „Niečo si vyjasnime, Hermiona. Chystáš sa povedať Ronovi, že si zasahovala pri nábore?“

Hermiona nadvihla obočie.

„Naozaj si myslíš, že som klesla tak hlboko?“

Harry lišiacky na ňu pozrel.

„Hermiona, keď si mohla pozvať McLaggena…“

„To je iné,“ dôstojne vyhlásila Hermiona. „Neplánujem Ronovi zavesiť na nos, čo sa stalo či nestalo na konkurze strážcov.“

„Dobre,“ horlivo prikyvoval Harry. „Lebo znovu by sa zosypal a nasledujúci zápas by sme prehrali.“

„Metlobal!“ nahnevane vyprskla Hermiona. „To chlapcom na ničom inom nezáleží? Cormac sa ani jediný raz neuráčil spýtať na mňa, nie, zato ja som v kuse počúvala o stovke skvelých zásahov Cormaca McLaggena – och, tamto ide!“

Unikla tak rýchlo, akoby sa premiestnila – v jednom okamihu bola s nimi, a v druhom medzi dvoma rozchichotanými čarodejnicami, potom zmizla.

„Nevidel si Hermionu?“ spýtal sa McLaggen, ktorý si k nim o chvíľu prerazil cestu pomedzi dav.

„Žiaľ, nie,“ odvetil Harry a rýchlo sa otočil k Lune, aby sa zapojil do rozhovoru, lebo na okamih zabudol, s kým sa rozpráva.

„Harry Potter!“ zvolala profesorka Trelawneyová hlbokým zvučným hlasom, lebo ho zbadala až teraz.

„Och, dobrý večer,“ bez nadšenia pozdravil Harry.

„Drahý chlapče!“ oslovila ho rozliehajúcim sa šeptom. „Tie chýry! Tie historky! Vyvolený! Ó, pravdaže, ja som to vedela už dávno… Znamenia nikdy neboli dobré, Harry… ale prečo ste sa nevrátili na veštenie? Práve pre vás je tento predmet mimoriadne dôležitý!“

„Á, Sibyll, my všetci si myslíme, že náš predmet je najdôležitejší!“ ozvalo sa nahlas a vedľa profesorky Trelawneyovej sa zjavil Slughorn, tvár mal veľmi červenú, zamatový klobúk nakrivo, v jednej ruke pohár medoviny a v druhej obrovský kus biskupského chlebíčka. „No myslím, že som ešte nestretol taký prirodzený talent na elixíry!“ vyhlásil a hľadel na Harryho nadšenými, i keď krvou podliatymi očami. „To je inštinkt, viete – ako u jeho matky! Učil som iba niekoľkých obdarených takýmito schopnosťami, to vám poviem, Sibyll… veď ešte aj Severus…“

A na Harryho zdesenie Slughorn vystrel ruku a nečakane k nim pritiahol Snapa.

„Prestaň sa schovávať a pripoj sa k nám, Severus!“ veselo začkal Slughorn. „Práve som hovoril o Harryho výnimočných schopnostiach pripravovať elixíry! Určité zásluhy treba, pravdaže, pripísať aj tebe, veď si ho učil päť rokov!“

Snape, uväznený Slughornovým ramenom, zvrchu pozrel na Harryho a prižmuroval pritom čierne oči.