Harry Potter a Polovičný princ

„Zvláštne, ale ja som nikdy nemal dojem, že sa mi podarilo naučiť Pottera aspoň niečo.“

„Tak potom je to naozaj prirodzený talent!“ vykríkol Slughorn. „Mal si vidieť, čo mi hneď v prvú hodinu predviedol – nápoj živých mŕtvych – dosiaľ ho ani jeden študent na prvý pokus neurobil lepšie. Myslím, že ani ty, Severus…“

„Vážne?“ čudoval sa Snape a zavrtával sa pohľadom do Harryho, ktorý pocítil nepokoj. Len aby Snape nezačal vyšetrovať, ako sa na elixíroch dopracoval k takému nečakanému úspechu.

„Pripomeň mi, na aké predmety ešte chodíš, Harry,“ požiadal ho Slughorn.

„Obrana proti čiernej mágii, čarovanie, transfigurácia, herbológia…“

„Skrátka, na všetky predmety, potrebné pre aurora,“ uškrnul sa Snape.

„Rád by som sa ním stal,“ vyzývavo vyhlásil Harry.

„A bude z teba skvelý auror!“ zadunel Slughorn.

„Ja si myslím, že by si nemal byť auror, Harry,“ nečakane sa ozvala Luna. Všetci pozreli na ňu. „Aurori sú súčasťou sprisahania hnilého zuba. Myslela som, že to vedia všetci. Pracujú na rozklade ministerstva zvnútra, pričom manipulujú s kombinovaním čiernej mágie a ochorením ďasien.“

Harry vdýchol skoro polovicu medoviny, čo sa tak rozosmial. Už len pre toto vyhlásenie stálo za to priviesť Lunu so sebou. Keď sa odtrhol od čaše, kašľúc a prskajúc, ale napriek tomu s úsmevom, uvidel niečo, čo pozdvihlo jeho náladu ešte vyššie – Argus Filch k nim za ucho ťahal Draca Malfoya.

„Profesor Slughorn,“ chrčal Filch, líca sa mu triasli a vystúpené oči žiarili maniackou radosťou, že niekoho pristihol pri darebáctve. „Tohto chlapca som objavil, ako sa poneviera hore na chodbe. Tvrdí, že ste ho pozvali na večierok a že sa oneskoril. Poslali ste mu pozvánku?“

Malfoy sa Filchovi vytrhol a tváril sa zúrivo.

„Dobre, tak teda ma nepozvali!“ priznal nahnevane. „Chcel som sem prekĺznuť bez pozvánky. Už ste spokojný?“

„Nie, nie som!“ vrčal Filch, hoci toto tvrdenie bolo v rozpore s výrazom na jeho tvári. „Ste v kaši, tým si buďte istý! Nepovedal riaditeľ, že bez povolenia je zakázané v noci sa potulovať po hrade? Čo?!“

„To je v poriadku, Argus, v poriadku,“ mávol rukou Slughorn. „Sú Vianoce a to nie je nijaký zločin, že chcel prísť na večierok. Tentoraz zabudneme na trest. Môžete zostať, Draco.“

Filchov ukrivdený a sklamaný výraz sa dal očakávať, ale prečo, čudoval sa Harry, Malfoy vyzerá takmer rovnako nešťastne? A prečo sa Snape pozerá na Draca, akoby sa hneval a zároveň… je to možné?… aj trochu bál?

No sotva si to Harry všimol, Filch sa otočil a šuchtavo odchádzal, Malfoy sa ovládol a usmieval, ďakoval Slughornovi za jeho veľkodušnosť a Snapova tvár znova zľahostajnela.

„To nič, to nič,“ Slughorn mávnutím ruky odbil Malfoyovu vďaku. „Veď koniec koncov, poznal som vášho starého otca…“

„Vždy mal o vás vysokú mienku, pán profesor,“ rýchlo povedal Malfoy. „Hovoril, že nikto nevie pripraviť elixíry tak ako vy…“

Harry hľadel na Malfoya. Nezaujímalo ho to pochlebovanie. Draco sa tak roky správal k Snapovi. Išlo o to, že Malfoy naozaj vyzeral ako chorý. Po prvý raz po dlhom čase si Harry mohol Malfoya obzrieť tak zblízka. Zbadal, že má pod očami čierne kruhy a výrazne popolavejšiu pleť.

„Na slovíčko, Draco,“ ozval sa Snape odrazu.

„Ale no tak, Severus,“ znova začkal Slughorn. „Sú Vianoce, nebuď taký prísny…“

„Som vedúci jeho fakulty a ja rozhodnem, či budem, alebo nebudem prísny,“ odvrkol Snape. „Poďme, Draco.“

Snape šiel prvý a Draco za ním sa tváril rozčúlene. Harry tam chvíľu nerozhodne stál, potom povedal: „Hneď sa vrátim, Luna, len si odskočím…“

„Dobre,“ prikývla veselo, a keď sa pretláčal pomedzi ľudí, zdalo sa mu, že počul, ako sa vrátila k téme sprisahania zhnitého zuba, ktorá profesorku Trelawneyovú očividne úprimne zaujala.

Len čo sa Harry vymotal zo spoločnosti, pokojne si prehodil neviditeľný plášť, lebo chodba bola celkom prázdna. Ťažšie však bolo nájsť Snapa s Malfoyom. Harry bežal po chodbe a jeho kroky zanikali vo zvukoch hudby a hlasného hovoru, ktoré sa niesli zo Slughornovej pracovne. Možno vzal Snape Draca do svojej pracovne v žalároch… alebo ho odviedol do slizolinskej klubovne… pre istotu však Harry prikladal ucho ku všetkým dverám, až sa nervózne zohol ku kľúčovej dierke na poslednej učebni a začul hlasy.

„… nemôžeš si dovoliť chyby, Draco, lebo ak ťa vylúčia…“

„Ja s tým nemám nič spoločné, dobre?“

„Dúfam, že hovoríš pravdu, lebo to bolo nešikovné a hlúpe. Už ťa podozrievajú, že v tom máš prsty.“

„Kto ma podozrieva?“ nahnevane zvýšil hlas Malfoy. „Naposledy – ja som to neurobil. Jasné? Tá Bellová musela mať nepriateľa, o ktorom nikto nevie – nepozerajte na mňa tak! Viem, čo robíte, nie som hlúpy, ale nepôjde to… viem vám v tom zabrániť!“

Chvíľu bolo ticho a potom Snape zašepkal: „Á… vidím, že teta Bellatrix ťa učila oklumenciu. Aké myšlienky chceš skryť pred svojím pánom, Draco?“

„Pred ním neskrývam nič, len nechcem, aby ste sa mi do toho plietli vy!“

Harry si pritisol ucho ku kľúčovej dierke ešte tesnejšie… Čo sa stalo, že sa Malfoy so Snapom rozpráva takto zvrchu, so Snapom, ktorému vždy prejavoval úctu, ba náklonnosť?